Zabudnite na slúženie

Existujú dve cesty životom. Všedná, riadená strachom, a čarovná, ktorá prináša radosť. O tom, ako nastúpiť na druhú cestu a čo to v praxi znamená, nám viac povedala akreditovaná terapeutka, konzultantka vzdelávacieho systému Araretama a sprievodkyňa životnou zmenou Jana Koczkášová.

Text: Michaela Krivdová
Foto: Lenka Kandravá Imrichová
Vizáž: Martina Goffová
Produkcia: Veronika Podhorová
Zdroj: časopis evita - Váš nový život

Môžeme ,,otrocké slúženie“ považovať za nedostatok vlastnej slobody a sebalásky?

Pre mnohých ľudí sa môže výraz „otrocké slúženie“ zdať archaickým a dokonca môžu mať pocit, že sa ich netýka. Avšak prvýkrát v histórii ľudstva žijeme v dobe, keď sa dobrovoľne stávame otrocky závislými a ani si to neuvedomujeme. Týka sa to nielen našich medziľudských vzťahov. Najviac a najmarkantnejšie sa to dnes prejavuje na našej oddanosti, závislosti či slúžení hlavne materiálnym vzťahom. Slúžime telefónom, počítačom, autám, sociálnym sieťam, pohodlnému životu či dovolenkám. Otrocky slúžime myšlienke mať sa dobre a tomu podriaďujeme celý svoj život. Mylne sa domnievame, že nám to prinesie slobodu a žijeme v presvedčení, že čím viac budeme mať, tým slobodnejší budeme.

Práve opak je teda pravdou?

Rozhodne. Neslobodnými v myslení, konaní, závislí od vecí, ľudí či okolností sa stávame viac ako kedykoľvek predtým. Otrocké slúženie je veľmi aktuálny fenomén votkaný do nášho systému a ide o druh obrovskej závislosti, ktorý má korene hlboko v našom podvedomí. Je prejavom neslobody myslenia, rozhodovania, pohybu vpred, nedostatku sebalásky, sebahodnoty, sebaprijatia, nastavenia vlastných hraníc a mnohých ďalšich vnútorných kvalít, ktoré sa týkajú vzťahu samého k sebe.

Komu okrem rodičov, partnera či detí slúžime najčastejšie?

Forma slúženia sa môže objavovať vo všetkých našich vzťahoch. Od našich rodičov, partnerov, detí až po priateľov, nadriadených, podriadených, zákazníkov či klientov. Škála je takmer nekonečná. Každý z nás prišiel na tento svet s určitými témami, ktoré sú pre nás učebnou látkou, cez ktorú sa zdokonaľujeme a rastieme. Väčšina tém sa týka našich vzťahov. Problém však je, že niekedy trvá roky, kým si túto učebnú látku uvedomíme. Mnoho ľudí zamrzne na úrovni odsudzovania druhých a ustavične požaduje zmenu svojho slúženia či uvoľnenie z otroctva od druhých. Bohužiaľ, takto to nefunguje.

Ako človek zistí, že v určitom druhu vzťahu je práve on ten, kto slúži a je od nejakej osoby závislý?

Na túto otázku je dosť ťažké odpovedať. Nie všetky vzťahy sú o slúžení, keď si niekto na nás niečo násilne vymáha alebo nami očividne manipuluje. V prípadoch násilia nám to docvakne asi dosť rýchlo. Horšie je to v situáciách, v ktorých sa spočiatku v tejto úlohe cítime sami pohodlne. Radi niekomu vyjdeme v ústrety, pomáhame, oprieme sa o názory druhých, cítime ochranu, bezpečie, dokonca si mylne myslíme, že i lásku, získavame materiálne výhody, pokoj alebo pohodlie. Nenápadne sa staviame do roly dobrého, poslušného, prispôsobivého „dieťaťa“. Pozvoľne a dobrovoľne odovzdávame svoj život do rúk toho druhého.

„,,Otrocké slúženie je veľmi aktuálny fenomén votkaný do nášho systému a ide o druh obrovskej závislosti, ktorý má korene hlboko v našom podvedomí,“ upozorňuje Jana Koczkášová.

PhDr. Jana Koczkášová (57) Študovala na FF UK v Bratislave odbor prekladateľstvo-tlmočníctvo. Ako sa neskôr ukázalo, štúdium jazykov jej malo dať v živote skôr možnosť absolvovať v zahraničí rôzne odborné semináre, získať medzinárodné akreditácie a spolupracovať s medzinárodne uznávanými učiteľmi osobnostného rozvoja. Ako žena, partnerka, matka, dcéra..., ktorá v posledných rokoch zaznamenala rapídnu a radikálnu zmenu svojho života a vedomia, je jedna z mnohých, ktorá na vlastnej koži pocítila, že dlhé roky kráčala cestou, čo neviedla k osobnej slobode, sebaláske a prevzatiu zodpovednosti za svoj život. Jej príbeh je určite taký typický, že nie je ničím výnimočný. Napriek tomu cíti, že zmeny, ktorými vo svojom živote prešla, by mohli byť silnou inšpiráciou pre mnohých a hlavne pre ženy.


V každom takomto nerovnomernom vzťahu sa však raz začne na povrch vyplavovať nespokojnosť, smútok, hnev či frustrácia, vlastné uvedomenie roly obete, ako aj ďalšie negatívne emócie, ktorým spočiatku nemusíme vôbec rozumieť a ani nevieme, kde sa vzali. Ak zachytíme túto zmenu vnútorného naladenia ako výzvu začať skúmať seba, ísť do svojho vnútra a postupne odstraňovať príčinu vlastných zmenených pocitov či od nich sa odvíjajúcej životnej situácie, máme veľkú šancu svoj život a svoje slúženie zmeniť. Moje skúsenosti však ukazujú, že strach zo zmeny je často taký veľký, že mnoho ľudí tieto odhalené pocity vytesní a radšej pokračuje v starých vychodených šľapajach. V tomto prípade všetky negatívne prejavy smerujeme do svojho vnútra a vytvárame tým priestor na vznik chorôb – či už fyzických alebo psychických. Ak už choroba príde, je potrebné vnímať ju ako priateľa, ktorý nám prišiel zvestovať, že je najvyšší čas niečo vo svojom živote zmeniť.

Ako sa duch otroctva prejavuje? Môže ísť aj o formu otrokára, keď sa človek cez osobu niekoho iného snaží dosiahnuť svoje vlastné ciele či blaho?

V zásade ide vždy o nejakú formu dosahovania vlastných cieľov. Otázka je, či sa to deje vedome alebo nevedome a aké nástroje sa pri tom využívajú. Môže ísť o násilnícke, zjavné až po nenápadné, často neidentifikovateľné manipulácie zo strany otrokára. Niektorí jednotlivci vedome a veľmi sofistikovane manipulujú ľuďmi vo svoj prospech. Väčšina otrokárov však koná nevedome prostredníctvom podvedomých programov, dokonca odmietajúc svoje otrokárske postavenie. Neuvedomujú si, že by im niekto slúžil, že druhými manipulujú, že obmedzujú slobodu myslenia a konania svojho okolia a využívajú to vo svoj prospech. Otrokár môže vyzerať ako dobrý altruista, či dokonca obeť potrebujúca našu pomoc. Prejavy sú skutočne rôznorodé.

Funguje to tak, že iba uvedomelý jedinec, ten, ktorý dokáže načúvať sám sebe a pomenovať problém, ho vie aj riešiť?

Viac-menej áno. Zmena vedúca k vyriešeniu prichádza až vtedy, keď začneme do procesu zapájať seba ako celok. To znamená, že spoznávame svoj emocionálny stav, na pomenované emócie nadviazané myšlienkové vzorce či stereotypy a, samozrejme, naše telo, cez ktoré sa tieto emócie a vzorce myslenia demonštrujú. Teda
cez sebauvedomenie.

Treba o tomto probléme s dotknutou osobou otvorene hovoriť?

Ak komunikujeme s človekom, ktorý nie je otvorený vlastnému sebapoznávaniu a svoju rolu otrokára si neuvedomuje, neprináša komunikácia želanú zmenu a zvyčajne sa míňa s účinkom. Rovnaké je to aj v prípade, keď komunikujeme z miesta silných emócií a nemáme vybudovaný vlastný vzťah k sebe. V takom prípade nie sme schopní zvládnuť svoje negatívne emócie a odpor zo strany otrokára, čo môže viesť k ešte väčšej frustrácii a zhoršeniu vzťahu. Samozrejme, otvorená komunikácia je v každom vzťahu potrebná a je jeho základom, no ak ide o vzťah otrokár – otrok, je bez zmeny seba samého, vedúcej k zmene pravidiel vzťahu a nastavenia nových hraníc, nedostačujúca.

Zbaviť sa akejkoľvek závislosti je náročný proces. Kde a ako začať, ak cítime túžbu po zmene?

Prvý a základný krok je rozhodnúť sa, že zmenu chceme. Treba si uvedomiť, že zmena môže dočasne viesť k zhoršeniu osobnej, citovej, životnej, finančnej či inej oblasti. S týmto uvedomením je potrebné vykročiť z komfortnej zóny čelom k strachu, ktorý u väčšiny ľudí prichádza. Fáza strachu je priestor na hľadanie výhovoriek prečo nie, na to, aby sme sa dali ovplyvňovať názormi druhých. Ak nás strach nevráti späť do starých koľají, vstupujeme potom do fázy učenia – čelíme výzvam, problémom, získavame nové zručnosti, rozširujeme si svoju zónu komfortu. Do fázy rastu sa dostávame vtedy, keď začíname hľadať nové príležitosti, začíname realizovať svoje sny, dávame si nové ciele. Aby sme zmenu zvládli, je dobré, hlavne v úvodných fázach, spolupracovať s niekým, kto nás podrží, pomôže nám nastúpiť na túto cestu a ukáže nám, ako pristupovať k strachom. Metód je veľa a každý si musí nájsť to, čo je pre neho najprijateľnejšie, čo s ním najviac rezonuje. V začiatkoch je potrebné sústreďovať sa na vybudovanie odvahy, trpezlivosti a viery, že zmena je možná! A najmä, že ide o proces, ktorý vyžaduje čas. Ľudia chcú totiž vidieť zázraky na počkanie.

Čo prináša najčastejšie takýmto ľuďom do života vykročenie iným smerom?

Predovšetkým stratu komfortu (aj keď je nekomfortný), teda miesta, kde to poznám a mám pocit, že mám akú-takú kontrolu. S tým sú spojené pocity neistoty, strata pocitu bezpečia, celkové narušenie vzťahov, smútky, strachy, panika z nepoznaného. To znamená nerovnováhu našich emócií a dočasné celkové narušenie rovnováhy v našom živote. Vystúpenie z partnerského otrokárskeho vzťahu či zo zamestnaneckého vzťahu znamená najmä u žien stratu finančnej istoty či spoločenského statusu. Túto situáciu, samozrejme, zhoršuje naša myseľ, ak sa nechce pustiť zabehnutých vzorcov a prostredníctvom strachov sa nás snaží dostať späť. Ak sa s nimi naučíme žiť, a nie bojovať, dostaneme do daru obrovské množstvo energie, ktorú práve strachy spotrebúvajú. Treba si uvedomiť, že napriek tomu, že každá zmena prináša niečo, čoho sa bojíme, je v nej ukrytý aj dar, ktorý možno nie sme schopní ihneď vnímať – slobodu, úľavu, nové životné možnosti, vnútornú silu, sebarealizáciu, objavenie talentov, nové vzťahy, či dokonca návrat zdravia.

"Základ toho, ako žijeme dnes, sa ukrýva v našom detstve."

Ako sa takéto závislosti „,,rodia“, kde vznikajú a kde hľadať ich pôvod?

Základom toho, ako žijeme dnes a čo sa nám v živote deje, je naše detstvo. Súvisí to s našou mysľou a jej fungovaním, resp. vývojom mozgu, ktorý môžeme považovať za hardvér a myseľ za softvér. Prvých sedem rokov a najintenzívnejšie medzi druhým a tretím rokom, v ktorých je neuroplasticita mozgu najvyššia, nahráva a skenuje všetko, čo okolo seba vidí, cíti, zažíva. Zhruba 10 % programov zostáva vo vedomej úrovni a až 90 % v nevedomej či podvedomej. V praxi to znamená, že aký program si nahráme, podľa takého budeme žiť. Sebapoznávanie nám teda dáva šancu dostať do vedomej úrovne a zmeniť aspoň zlomok z tých 90 %, o ktorých nemáme ani tušenia. Samozrejme, nesieme v sebe aj informácie zo života svojich predkov a v priebehu nášho života nás ovplyvňujú aj rôzne prežité životné situácie.

Do akej miery je otrocké slúženie dedičné?

S génmi to nemá nič spoločné. Všetko je spojené s našimi myšlienkovými stereotypmi a nahranými programami z detstva. Ak sa takýto program v rodine prejavuje, je možné a pravdepodobné, že je to opakujúci sa vzorec v rodovej línii a nahrá sa opätovne. Nahráva sa vzorec, a tak sa môže stať aj opak. Ak napríklad matka zažíva otrocké slúženie a dcéra, ktorá takto v živote odmieta fungovať, zažíva vo svojom živote rolu otrokára. Vzorec je zachovaný, ale v opačnom garde. Pozitívne však je, že ak si matka svoje postavenie slúžiaceho uvedomí, transformuje a vylieči, línia sa preruší a dcéra už tento spôsob fungovania vo svojom živote nebude musieť riešiť. Preto je skutočne veľmi dôležité uvedomiť si, ako v prvých rokoch vývoja našich detí fungujeme a čo im odovzdávame. My a najbližšie okolie sme základom toho, ako bude dieťa fungovať v dospelosti.

Je podstatné, komu človek slúži?

Žiadny vzťah, stretnutie či situácie nie sú náhodné. Prostredníctvom vzťahov rastieme, zdokonaľujeme sa. Človek si na základe rezonancie priťahuje do života presne tie osoby a v tých oblastiach, kde ide proti sebe. Učia nás otvoriť sa vnútornej pravde, zraniteľnosti, sebahodnote, prijať seba, prejaviť svoj potenciál či talent, ktorý bol niekde vnútri nás hlboko ukrytý a čaká na svoje prebudenie. Vesmír, život, Boh, akokoľvek si to nazvete, má s nami určité plány a ak nechceme svoju jedinečnosť uvidieť a vydolovať zo seba autentickú podobu svojho JA, potom nám servíruje vzťahy, cez ktoré by sme to mohli najlepšie pochopiť. Ak sa napríklad máme v tomto živote naučiť zdravému sebavedomiu, tak sa otrocké vzťahy v rôznych podobách budú opakovať dovtedy, kým to nepochopíme. Ak to nepochopíme alebo pochopiť nechceme, zažívame ťažké chvíle.

Funguje v slúžení určitá rovnováha energií?

Keďže celý vesmír funguje na rovnováhe a je založený na prúdení energie a vibráciách, často sa stáva, že si napr. otrocký vzťah v práci kompenzujeme otrokárskym partnerským vzťahom. Je bežné, že hráme obe roly, pretože svoju frustráciu potrebujeme niekde kompenzovať. Ak si však takto nezdravo kompenzujeme pôvodnú rolu, teda učebnú látku, ktorú sme mali pochopiť, nič sme nezískali a nepochopili. Naše pocity nepohody tým nezmizli. Ak hovoríme o zdravom prúdení energie, o zdravej výmene, o skutočnej rovnováhe, tá je založená na inom princípe. Na reciprocite. Na vzájomnom odovzdávaní, podpore, láske, pokore, úcte a zdieľaní všetkého, čo nám život prináša. Ide o vysoko vibračnú energetickú výmenu, kde nemáme potrebu niekomu inému vracať to, čo sa deje nám.

Stretávate sa s tým, že ide často o celoživotnú rolu?

Veľa ľudí zotrváva v tejto role celý život a nevie alebo nechce s tým nič urobiť. Je jasné, že čím dlhšie zotrvávame vo svojich rolách, tým viac energie a času potrebuje liečenie prostredníctvom sebapoznávania a práce na sebe. Zmena neprichádza od večera do rána. Vzťahy sú ako klbko zamotanej vlny a už len nájsť koniec nite je niekedy veľmi zložité. Je však lepšie ho hľadať, nájsť a pokúsiť sa ho rozmotať, ako sa o to vôbec nepokúsiť a nechať, aby nás tieto vzťahy prevalcovali a zničili. Niekedy sa však stáva, že silná životná udalosť, trauma či choroba sú budíčkom, ktorý dokáže za veľmi krátky čas urobiť to, čo sme nedokázali celý život. Prečo však čakať na to, či takýto budíček príde? Život je krásny a farebný, preto moja rada znie: vytvorte si život podľa vlastných predstáv a nečakajte na to, kým vás niekto alebo niečo k tomu donúti.

Môže mať otrocké slúženie – dlhodobá nerovnováha – následky na fyzickom tele?

Určite áno. Keď vo svojom živote dlhodobo postupujeme podľa predstáv niekoho iného, dáme sa viesť, zotročovať či manipulovať, dosiahneme vnútorný odpor, hnev, smútok, frustráciu, neschopnosť postaviť sa za seba a žiť podľa vlastných predstáv. Začne to oslabovať a ničiť našu telesnú schránku. Náš organizmus si ukladá negatívne emócie po celom tele a pomocou neurotransmiterov spúšťa rôzne chemické reakcie, ktoré dostávajú telo do nerovnováhy a začína chorľavieť. I medicína dnes potvrdzuje, že až 85 % všetkých ochorení tela súvisí s naším emocionálnym a psychickým stavom. Medzi najznámejšie patria bolesti hlavy, tráviace problémy, problémy srdca a ciev, dýchacie problémy, problémy pohybového aparátu, kožné problémy a mnohé ďalšie. Ochorenia môžu v závislosti od stupňa sebadeštrukcie potlačenými negatívnymi emóciami mať rôzne stupne. Od ľahších až po život ohrozujúce.

Aké sú tie psychické?

Ide hlavne o depresie, syndróm vyhorenia, neschopnosť reagovať na stres a zvládať ho, úzkosti či rôzne fóbie.

Ak sa však človeku z tejto roly podarí vystúpiť, často hrozia rozpady vzťahov...

Veľmi často sa to stáva, no nemusí to byť pravidlo. Ak existuje na oboch stranách záujem na vzťahu pracovať, cesta je tu vždy. Je pravda, že väčšinou jeden z partnerov (ten, ktorý prichádza o svoju dominanciu či pohodlie) na vzťahu pracovať nechce, snaží sa silou-mocou o zachovanie svojej pozície, a tak sa vzťahy rozpadávajú. A nejde len o vzťahy partnerské. V prípade rodinných, ktoré by mali byť zachované, je to ešte ťažšie. Treba si však položiť otázku: „Čo je to funkčný vzťah?“ Ak máme na mysli spoločenský tlak či úzus, že rodina má zostať pohromade a fungovať za každých okolností, potom si nemyslím, že hovoríme o funkčnom vzťahu. V prípade roly otroka a otrokára o funkčný vzťah určite nejde. Vždy však máme na výber, či uprednostníme svoju životnú pohodu a zdravie, alebo zotrváme v nefunkčnom vzťahu s najbližšími, pretože sa to spoločensky očakáva. A na túto otázku si musí odpovedať každý sám.

Vieme takýmto vzťahom v živote vôbec predchádzať?

Ak máme zdravo nastavené osobné hranice, zdravý vzťah k sebe samému, popracovali sme na našich rodinných i osobných vzťahoch, v určitom momente sa už výrazne nerovnomerné vzťahy v našom živote objavovať nebudú. Iba občas, akoby na skúšku, či sme skutočne pochopili. Budeme však schopní buď s nimi pracovať, alebo si povedať, že v tomto vzťahu fungovať nechceme a s rešpektom ho rozvíjať nebudeme. Predchádzať sa im podľa mňa dá len tým, že sa stále spoznávame a dokážeme si povedať, čo je s nami v súlade a čo nie. Avšak z úrovne srdca, nie mysle – teda programov.

Občas sa stane, že silná životná udalosť, trauma či choroba sú budíčkom, ktorý dokáže za veľmi krátky čas urobiť to, čo sme nedokázali celý život,“ hovorí terapeutka.