Za vyhorením stojí perfekcionizmus aj pomýlené sebahodnotenie, pomôže počúvanie svojho vnútra aj okolia, hovorí psychologička

Perfektne zvládať prácu aj rodinu, stále sa niekam posúvať a byť spokojný sám so sebou, je obrovská výzva. Snaha o dokonalosť je jednou z príčin neustáleho nepokoja aj následných zdravotných problémov. Prečo je dôležité zastaviť sa? A čo vlastne znamená byť k sebe jemný? Témou zdravého prístupu k povinnostiam, k ľuďom okolo aj k sebe nás previedla psychologička Denisa Zlevská, ktorá denne rieši prípady ľudí, ktorých neustály beh vpred priviedol až k syndrómu vyhorenia.

V posledných rokoch sa slovné spojenie „syndróm vyhorenia“ skloňuje pomerne často. Hoci si ho primárne spájame s prácou až workoholizmom, súvisí aj s ďalšími oblasťami života.

Z nadšenia sa stane apatia

Psychologička Denisa Zlevská opisuje, ako sa to všetko začína. „Človek je najprv nadšený vecami, ktoré robí. Dáva do nich veľa energie, robia ho šťastným. Dlhodobo fičí za hranice svojich možností a so stresovými situáciami, ktoré prichádzajú, sa nevyrovnáva, len ich potláča. Tak ide sám proti sebe.“

Po nadšení však prichádza vytriezvenie. „Človeka prestane baviť to, čo ho bavilo. Racionálne si hovorí, že by ho to malo baviť, ale emocionálne je to preňho neatraktívne. Prichádza stagnácia a apatia, až človek prichádza do štádia, že ho všetko otravuje. Obchádza úlohy, obchádza ľudí. Viac sa uzatvára do seba. Každá malá úloha, ktorú predtým ľahko zvládol, ho veľmi zaťažuje a reaguje absolútne neprimerane,“ pokračuje.

O varovných signáloch je potrebné hovoriť, no psychologička tvrdí, že opisom štádií syndrómu vyhorenia rozhodne nechce strašiť. Ak niektoré príznaky pociťujete, neznamená to, že okamžite musíte ísť na terapiu.

„Niekedy stačí dobre sa vyspať, dobre sa najesť, ísť do wellness, zregenerovať sa, dať si v hlave dokopy priority, povedať si, čo má a čo nemá zmysel pre váš život. Pomáha zmeniť prostredie a podnety, to je regenerácia,“ hovorí Denisa Zlevská. 

Za vyhorením stojí perfekcionizmus aj čakanie na hodnotenie iných

Mnoho ľudí si myslí, že aj pri takýchto náznakoch pomôžu jedine radikálne riešenia ako zmena práce či sťahovanie. „Väčšinou sme do radikálnych riešení tlačení tým, že sme v štádiu vyhorenia. Máme pocit, že najlepšie bude, keď sa odsťahujeme, zmeníme všetko a všetkých a potom nám bude dobre, no vyhorenie je o mentálnom nastavení seba, výkonu, zmyslu života. Potrebujete pracovať na týchto veciach, nie len na priestore, v ktorom fungujete. Niekedy môže zmena pomôcť, ale väčšinou sú to len skratové riešenia pod tlakom únavy a záťaže.“

Denisa Zlevská pravidelne rieši prípady ľudí so syndrómom vyhorenia. „Ich myšlienkový vzorec sa zvykne opakovať. Obvykle je prítomný perfekcionizmus, neschopnosť povedať nie, ich hodnota stojí na tom, čo povedia iní. To je taká najčastejšia trojkombinácia, ktorou žijeme. K tomu sa pridáva pocit neuznania. Čakajú, že šéf si všimne, ako úžasne niečo urobili. Sami seba neocenia, čakajú, že to bude vidieť niekto iný, ale nedeje sa to. Rastie frustrácia aj pocit nespokojnosti.“

„Je tam perfekcionizmus, neschopnosť povedať nie, hodnota tých ľudí stojí na tom, čo im povedia iní.“

Väčšinou ide o ľudí vo veku približne 35 až 45 rokov, ktorých k psychologickej pomoci dohnali aj rôzne psychosomatické príznaky, ale aj zhoršenie partnerských vzťahov.

„Môže sa prejaviť napríklad aj porucha erekcie alebo problém so sexuálnym životom, znížené libido. Ľudia si to vyhodnotia tak, že sa už nemajú radi, že to neklape, a nie tak, že príliš veľa pracujú bez prestávky a nemajú na lásku energiu. Takéto uvažovania sú skratky, ktoré sa používajú, keď sa ľudia potrebujú dostať z kruhu rýchlo von.“

Sebahodnotenie nemá byť založené na pracovnom výkone

Podľa psychologičky tvrdá práca neprinesie nič dobré, pokiaľ v nej nevidíme zmysel. „Niekedy musíme zamakať, potrebujeme si to dobre zorganizovať. Podstatná je však práca so zmyslom, len tá prinesie skutočný výsledok.“

Denisa Zlevská vidí viacero dôvodov, prečo ľudia príliš lipnú na práci − staviame naše sebahodnotenie na pracovnom výkone a spoločnosť nás neustále tlačí, aby sme vo všetkom boli perfektní. 

„Workoholizmus často nie je o samotnej práci, ale o tom, že v sebe niečo potvrdzujem. Sám seba presviedčam, že som dobrý človek alebo stojím za niečo, len keď tvrdo makám, keď ma uzná šéf, keď mám výsledky,“ upozorňuje.

Aj skvelá matka aj výborná manažérka

Kariéra má v súčasnosti výrazný vplyv aj na zakladanie rodiny. V predošlých generáciách mala väčšina žien jasný cieľ − vydať sa, založiť si rodinu, viesť vlastnú domácnosť. Práca bola druhoradá. Naše životné poslanie sa však zmenilo, chceme mať aj závratnú kariéru, aj šťastnú rodinu.

„Stretávam sa s tým, že ženy chcú mať oboje a všetko na sto percent. Keď človek skončí školu, práca vystupuje do popredia, to je prirodzené aj užitočné. Láme sa to vtedy, keď sedíme na dvoch stoličkách − chceme mať prácu, ktorá má zmysel, a chceme mať aj dokonale spokojnú rodinu. Spoločnosť nehovorí, že len práca je dôležitá, ale hovorí, že máme byť dobré vo všetkom. Aj ako matky, aj ako manažérky,“ hovorí psychologička.

Aj tieto dve úlohy sa dajú zvládnuť. „Človek však nesmie lipnúť na tom, že musí mať oboje tip-top. Stále počúvam, že ľudia chcú mať balans medzi pracovným a súkromným životom. Potom mi vymenujú tisíc vecí, ktoré musia robiť, aby ten balans dosiahli. Tým sa dostávajú pod tlak do začarovaného kruhu slova ‚musím‘. Základom balansu je prijať fakt, že balans je niečo, čo strácam a získavam. Je to dynamika života, ktorú potrebujeme prijať a efektívne na ňu reagovať. Je normálne, že niekde zaberiem a niekde uberiem. Nie vždy všetko pôjde na sto percent,“ vysvetľuje.

Vyhorenie sa väčšinou skloňuje v súvislosti s prácou, bežné je však aj vyhorenie z materstva. „Mala som pár klientok, ktoré boli maximalistky, chceli byť super mamy. Mali predstavu, že dieťa bude stále ako zo škatuľky, že sa bude vyvíjať presne podľa tabuliek. Alebo brali všetky povinnosti na seba a nechceli žiadať nikoho o pomoc,“ hovorí psychologička.

„Mamy väčšinou nepožiadajú o pomoc, lebo si myslia, že ony to s dieťaťom urobia najlepšie. Samy si však pília pod sebou konár. Keď raz muža nepustia k dieťaťu, lebo ony to zvládnu lepšie, tak on nemá priestor zlepšiť sa v starostlivosti o dieťa. Musíme rátať aj s chybami, so zlyhaniami, že sa dieťa zašpiní, udrie, inak bude rola otca len umelá, na papieri.“

Každý deň sa na chvíľu zastavte

Ak sa chceme akémukoľvek vyhoreniu vyhnúť, musíme sa naučiť zastaviť sa a počúvať samých seba. „Kľúčovou zručnosťou je nájsť si čas urobiť si reflexiu dňa. Mali by sme sa zastaviť, povedať si, čo v tom dni bolo, ako sme sa cítili, čoho bolo veľa, čoho bolo málo. Povedať si, čo ostáva, čo sa presúva na ďalší deň. Niekto sa pomodlí, niekto medituje, ale treba si dopriať zastavenie, nechať stíchnuť vnútro, aby mohlo hovoriť. To je prejav jemnosti voči sebe,“ radí Denisa Zlevská.

Jedine takéto zastavenie nám dokáže pomôcť zistiť, že nám niečo prekáža. „Keď neustále bežíme, jemné pocity vo vnútri, že sme v konflikte sami so sebou, že nás niekto štve, že nás niečo nebaví, už dávno sú, ale preto, že musíme niečo dokončiť, bežať ďalej, ich nepočujeme. Ak zastavenia máme, vieme sa započúvať a vieme meniť veci, tak ako potrebujeme,“ vysvetľuje odborníčka.

Po počúvaní svojho vnútra je však dôležitá aj následná akcia: „Keď mám pocit, že niečo neviem, vedome si do svojho života zaradím nejakú formu vzdelávania. Alebo keď mi nesedí nejaká práca, mám priestor hovoriť so šéfom. Keď vnímam, že mi chýba motivácia do roboty, do života, nájdem si kurz osobnostného rozvoja, kde sa naučím niečo nové. Treba si vypočuť svoje vnútro a tú správu treba vnímať ako výzvu ku konkrétnej akcii. Bez toho to nemá zmysel.“

Jemnosť je o počúvaní svojho vnútra a o empatii k samým sebe

Jemnosť k samým sebe je podľa psychologičky najmä o počúvaní svojho vnútra, o vedomej starostlivosti o seba a o sebaporozumení. „Je dôležité byť empatický aj k samému sebe, k pocitom, potrebám, sklamaniam. Je to prejav lásky k nám samým. Jemnosť je však aj schopnosť požiadať o pomoc a blízkosť niekoho, zložiť sa pri niekom, nepotrebujeme stále hrať formu super dokonalého človeka. Aj taká normalita je podstatou jemnosti,“ hovorí. 

Okrem svojho vnútra by sme však mali počúvať aj našich najbližších. Aj ich reakcie dokážu byť dobrým signálom, že niečo s nami nie je v poriadku. Napríklad, keď nás kamaráti prestávajú volať na pivo alebo nám doma partner vyčíta, že sme hlavou v práci. „Najbližší nám dajú kritiku najskôr, preto sú prví, ktorých nemáme radi. Berieme to, že nás otravujú a zaťažujú. Neriešime dôvod kritiky, ale to, že nás niekto kritizuje. Bránime sa, no na vlastnú škodu. Je potrebné počúvať svoje okolie veľmi starostlivo − oni nás poznajú najlepšie a chcú pre nás dobro, lebo nás majú radi, a pokúsiť sa o zmenu. Väčšinou však nemáme dosť pokory na to, aby sme povedali, že ten druhý má pravdu, a požiadali ho o pomoc zmeniť to. Z praxe viem, že často majú pre nás rady, ktoré sú veľmi užitočné a ich zavedenie do praxe by stálo za to.“

Myslite na svoje budúce pocity

Ak chcete s vecami pohnúť, niekedy je dôležité urobiť ich proti svojej vôli. „Často hodnotíme situáciu podľa pocitu. Máme napríklad pocit, že by sme najradšej dokončili nejakú úlohu a že by nás to uspokojilo. Do toho nás niekto zavolá na pivo a nám sa zdá, že keď pozvanie prijmeme, pôjdeme proti sebe a proti svojim pocitom. V skutočnosti však po návrate budeme mať oveľa viac energie na to, aby sme prácu dokončili,“ vysvetľuje.

Má to v podstate rovnaký zmysel, ako privstať si. Hoci sa nám nechce, vieme, že je to pre nás dobré. „Čítala som pekný článok, v ktorom zaznelo, že sa nerozhodujme podľa aktuálnych pocitov, ale podľa budúcich, ktoré rozhodnutiami získame. Celkom ma to inšpirovalo a teraz tým žijem,“ uzatvára psychologička Denisa Zlevská.

Autor: Viktória Mirvajová 
Foto: Ester Šabíková, zrkadlový objekt: Dušan Prekop