Vrchy a údolia ...

Už niekoľko rokov pravidelne, takmer každý víkend putujem so svojím partnerom či aj so svojimi blízkymi z Bratislavy na Liptov. V malebnej dedinke pod hrebeňom Nízkych Tatier sme našli pokoj, kľud a chvíle neskutočného naplnenia a rodinnej pohody. Spočiatku to bolo miesto, kde som začala dobíjať svoje takmer vybité baterky. Pravidelné stretávanie so všetkými živlami mi prinieslo opäť životnú energiu a ako bonus bezpodmienečnú lásku k tomuto kraju.

Spočiatku išlo len o pochôdzky po okolitých čarokrásnych lúkach, miestami nenáročné túry do okolia a postupne som sa začala vracať k môjmu koníčku z mladosti, k turistike. Príroda mi okrem pravidelného doplnenia mojej energie začala dávať aj niečo oveľa viac. Každý kontakt s ňou je spojenie sa so sebou a vždy prichádzajú vhľady, určité porozumenia mojej životnej cesty a nekonečná radosť z dosiahnutia určitého naplánovaného vrcholu. A práve vrcholom a zákonite i údoliam sa chcem venovať i dnes.

Pri mojej poslednej túre mi zrazu došlo, že každá moja túra je o určitom stereotype, ktorý sa už roky opakuje a nevenovala som mu väčšiu pozornosť. Vždy keď sa chystáme na túru, cítim nejakú nevôľu. Neviem, či je to ešte z čias, keď mi chýbala energia alebo je to lenivosť, ale na úvod sa vždy musím presviedčať, či vôbec ísť. Úvod túry je vždy o tom, že si uvedomujem nekomfort, zvykám si na terén, preciťujem, že som nerozhýbaná a veľakrát ešte aj prehodnocujem či to bol dobrý nápad ísť. Po pár sto metroch sa toto všetko vždy rozplynie a naplno si začínam užívať stúpanie, čím viacej idem, tým sa mi to viac páči a ženie ma dopredu dosiahnutie naplánovaného cieľa – teda vrcholu. Pozorujem prírodu, nalaďujem sa na ňu a moja duša sa rozplýva nad krásou, pokojom a grandióznosťou, ktorá nás obklopuje. Vždy si uvedomím, ako fajn, že sme vyrazili. No a pohľad z vrchu alebo dosiahnutie cieľa je vždy spojené s eufóriou, radosťou a uvedomením si toho, že tá námaha stále opäť raz za to!

Cesta dole však pravidelne prináša nejaký problém, pichá ma koleno, bolia ma prsty na nochách, nejdeme po tej istej trase, som netrpezlivá, všetky moje zmysly sa sústredia na negatívne pocity, na únavu a cesta nadol sa mi vždy zdá nekonečná a miestami musím povedať, že aj trpím. Eufória pomaly vyprcháva a veľkrát som, kým celkom nezídeme dolu, fakt nevrlá.

A pri tejto poslednej túre mi to došlo! Toto je presne určitý stereotyp môjho myslenia i v bežnom živote., ktorý sa mi ukazoval už dávno pri výstupoch a nechcela som ho vidieť. Teda, kým sa rozhodnem ísť za niečím novým, za novou výzvou, rozhodnutie chvíľu trvá. Keď sa rozhodnem, prvé kroky sú neisté, ale každým krokom silniem, som odvážnejšia, motivovaná cieľom a zahryznutá do vidiny tohto cieľu idem plnou parou vpred. Cieľ vždy dosiahnem. Teším sa z dosiahnutého cieľa. Postupne prichádza obdobie alebo čas, kedy prirodzene klesám nadol, do údolia. Začínam byť nesvoja, možno pretože silný fokus na cieľ akosi všetko ostatné dal bokom, možno došli sily, je potrebné vydať sa iným smerom, hľadať nový cieľ alebo vrátiť sa domov! Namiesto porozumenia tejto etapy som zrazu pravidelne akoby v prázdnote. Klesám, chcem, aby to už skončilo, nejde to, cítim sa zle a neustále na to, ako sa cítim zle, myslím. Mám pocit, že nikdy to neskončí, že to nemá konca kraja, a to bez ohľadu na to, ako dlho to v skutočnosti trvá. Toto je jedna časť uvedomenia.

Tá druhá je o inom. Ak sa rozhodneme vyjsť na hocijaký vrchol, stojí to väčšinou veľa námahy, síl, prípravy a aj odriekania. Dosiahnutie vrcholu prináša obrovskú radosť, nadšenie a emocionálne naplnenie. Keď však z toho vrcholu pozeráme dookola, vidíme, že existujú aj ďalšie vrcholy, ktoré by sme chceli dosiahnuť a príjemné pocity z ktorých by sme chceli tak isto zažiť. Ale nevieme preletieť, preto nutne musíme zliezť dolu ... do údolia. Načerpať silu na nový výstup, pripraviť sa, urobiť plány, naštudovať ... čiže cesta do údolia a pobyt v ňom je nemenej dôležitý. My ľudia sme však zvláštni, najradšej máme v živote vrcholy a do tých údolí, ktoré patria bezpodmienečne k životu tiež, sa nám nechce.

Posledným uvedomením, ktoré som si otestovala a zabralo, je toto. Všetko je o našom postoji a pocitoch. V každej fáze života, prenesene na vrchole alebo v údolí, sa nám dostáva veľkých darov. Ten vrchol si užívame naplno, pozitívne až euforicky a zabúdame na to, že zákonite podľa zákonov prírody budeme klesať do údolia. Nedá sa byť stále na vrchole! Toto klesanie znášame tažko, veď na vrchole bolo tak fajn! Cestu do údolia a samotné údolie prežívame väčšinou s nevôľou, ovplyvnení negatívnymi pocitmi z klesania,. Tak isto zabúdame, že tento čas môžme využiť na prípravu, oddych, relax, a že raz to opäť skončí a opäť, pripravení, oddýchnutí či uvedomelí vystúpime na nový vrchol. Po tomto uvedomení som sa zamerala nie ako zvyčajne na to, že budem mať opäť doráňané prsty na nohách a svalovicu, a ako sa blbo budem cítiť. Začala som intenzívnejšie pozorovať prírodu aj cestou dolu. Ukázala mi nádherné veci, ktoré cestou hore vyzerali úplne inak. No a začala som sa tešiť na dobré jedlo, na nohy omočené v potoku za našou chalupou a behajúce po nádhernej tráve, ktorú máme na chalupe. A zrazu napriek bolestivým nohám, som sa cítila úplne ok, plná energie, dobrej nálady a s vidinou toho, že využijem dary, ktoré mi poskytne údolie! Zároveň som pochopila, prečo môj partner je vždy v pohode. Aj v bežnom živote ho údolia zaskočia omnoho menej alebo na kratšiu dobu ako mňa. Jednoducho je to preto, že už pri výstupe na vrchol počíta s tým, že bude raz klesať do údolia, berie to ako súčasť života a snaží sa čo najskôr nájsť to, čo mu údolia poskytujú ... a potom kráča opäť k novému či ďlšiemu vrcholu.

Ako ste na tom vy? Našiel sa niekto z vás v mojom stereotype tiež? Ak áno, verím, že v mojich riadkoch si nájdete i trochu motivácie, ako niečo zmeniť resp prijať. A síce prijať, že i vrchy i údolia patria k životu, no a zmeniť postoj k nim. Na záver možno tip na knižku, ktorej názov som si požičala pre môj článok, pretože kedysi dávno som túto knižku čítala, teraz som si na ňu spomenula, asi preto, že momentálne dokonale sadla do môjho zážitku. A tu je autor a kniha: Spencer Johnson, Vrchy a údolia. Vrelo odporúčam!

Jana Koczkášová