Strach ako jedna zo základných ľudských emócií
Zakaždým, keď ku mne dovedú rodičia svoje dieťa na proces Cesty, cítim tak trochu smútok z toho, že som pri výchove vlastnej dcéry nemala k dispozícii nástroje, ktoré by mne pomohli pri jej výchove a ktoré by pomohli jej omnoho ľahšie kráčať životom. Dnes u mňa bolo dievčatko, ktoré sa dlhodobo trápi s bolesťami bruška, ktoré sú spojené s nervozitou a ako sa ukázalo, hlavne strachom. Uvedomila som si, že je to najčastejšia emócia, s ktorou ku mne malí klienti prichádzajú. A nielen malí klienti. V poslednej dobe mi rapídne narastá počet procesov, ktorých ústrednou témou je práve strach v jeho najrozmanitejších podobách a intenzívnosti. Od bežných strachov, až po stavy úzkosti či panických strachov až po rôzne fóbie.
Sama som veľkú časť svojho života prežívala v sprievode rôznych strachov. Mnohé z nich boli podvedomé a začala som si ich uvedomovať až vtedy, keď som sa stretla s Cestou. Musím povedať, že žiť v zajatí strachu nie je nič príjemné a kto to nepozná, nedokáže si ani predstaviť, ako strachy človeka obmedzujú, linčujú, paralyzujú či doslova devastujú. Prevažná väčšina z nás sa snaží tejto veľmi obmedzujúcej emócii vyhýbať, ignorovať ju, odháňať, či tváriť sa, že neexistuje. Pravda je však taká, že sa pred ňou nedá utiecť či schovať. Vždy nás dobehne a nakoniec tú skrytú vojnu vždy vyhrá.
Strach je pocit znepokojenia z blížiaceho sa zla; negatívny cit, nepríjemná emócia, nepríjemný zážitok s neurovegetatívnym sprievodom, spravidla zblednutím, chvením, zrýchleným dýchaním, búšením srdca, zvýšením krvného tlaku a pohotovosťou k obrane alebo úteku; ide o normálnu reakciu na skutočné nebezpečenstvo alebo ohrozenie. Strach motivuje k vyhnutiu sa zlu alebo k úteku pred ním. Kde to nie je možné, tam sa často strach mení na agresiu. Strach môžeme definovať aj ako emóciu, ktorá sa v nás ozve vtedy, keď sa nachádzame v nebezpečenstve, teda je to emócia, ktorá nás upozorňuje na nebezpečenstvo. Strach je naučená reakcia človeka, nie je vrodená. Vo svojom pozitívnom zmysle nás môže strach podnecovať k lepším výkonom, k prekonaniu svojej pohodlnosti alebo samého seba. Strach sa vyvíja s vekom, od jednoduchých úľakových reakcií kojenca, k reakciám na zložitejšie situácie (neznáme prostredie, nečakaný zmyslový podnet). Strach sa postupne spája s prežitými skúsenosťami a viacej sa viaže na predstavivosť. Strach je vlastne ilúzia našej mysle, produkt našich myšlienok, ktoré sami vytvárame.
Z jeho pozitívneho pohľadu je strach prirodzenou emóciou, ktorá má obranný a ochranný charakter. V momente, keď dlhodobo nesprávne spracovávame strachy, potláčame ich, vyhýbame sa im alebo inak negatívne spracovávame, obracia sa strach proti nám, začína nás devastovať a ničiť, či na fyzickej úrovni (vznikajú rôzne ochorenia fyzického tela) či psychickej úrovni (depresia, rôzne stavy úzkosti, fóbie a pod), ale v neposlednej rade ovplyvňujú náš celý život, fungovanie vo vzťahoch a čo je horšie, naše vzorce správania založené na strachu prenášame na svoje deti i okolie, ktoré v závislosti na schopnosti tieto strachy zdravo spracovávať, ich buď zdravo prijme ako súčasť života alebo im nezdravo podľahne.
Ako teda k strachom pristupovať Pravda je taká, že jediný spôsob ako so strachmi narábať, je prijať ich. Pozorovať, otvoriť sa im, pozvať ich ďalej, nechať prejsť telom a nechať ich aby odzneli a nakoniec zmizli.
A tu je práve Cesta veľmi efektívnym nástrojom, ktorý dokáže zmeniť staré vzorce správania a uzdraviť naše telo i myseľ od dôsledkov negatívneho vplyvu zlého spracovania strachov.
Viem, že aj moja malá klientka dnes urobila veľký kus práce na ceste svojho uzdravenia a i keď možno len prvý krok, ale viem, že veľmi dôležitý. Procesy s detičkami sú často spojené s kreslením. Prinášam vám ukážku procesu, ako ho zachytila Viki (10r.) na svojom obrázku. Prvý obrázok znázorňuje strach, ktorý objavila vo svojej hlave (hoci ju bolí permanentne bruško, problém vznikol v hlave. Teda strach ako ilúzia mysle sa potvrdila i u nej, v jej vnímaní miesta, kde vznikol celý problém). Cítila bolesť v hlave, videla všetko čierne, videla kaktusy, ktoré ju pichali a nakreslila seba ako plače. Po absolvovaní procesu došlo k zmene vo vnímaní celej situácie, miesta pôvodného problému. Tma sa zmenila na svetlo, Viki videla kvety, slnko, cítila príjemné pocity a na tvári sa objavil úsmev a radosť. Toto je ukážka, ako dochádza v priebehu procesu k zmene, k transformácii pôvodnej príčiny. V tomto prípade strachu.
Verím, že som vám aspoň trocha načrtla strach, ako jednu z najčastejších emócií a vďaka Viki i spôsob, ako Cesta pracuje s deťmi a ako vidia veci v procese deti.
Sama som veľkú časť svojho života prežívala v sprievode rôznych strachov. Mnohé z nich boli podvedomé a začala som si ich uvedomovať až vtedy, keď som sa stretla s Cestou. Musím povedať, že žiť v zajatí strachu nie je nič príjemné a kto to nepozná, nedokáže si ani predstaviť, ako strachy človeka obmedzujú, linčujú, paralyzujú či doslova devastujú. Prevažná väčšina z nás sa snaží tejto veľmi obmedzujúcej emócii vyhýbať, ignorovať ju, odháňať, či tváriť sa, že neexistuje. Pravda je však taká, že sa pred ňou nedá utiecť či schovať. Vždy nás dobehne a nakoniec tú skrytú vojnu vždy vyhrá.
Čo to vlastne strach je?
Existujú v podstate dve základné emócie: strach a láska. Všetky ostatné emócie a stavy sú variantom týchto základných dvoch. A teda naše myšlienky a činy vznikajú buď z miesta lásky alebo strachu. Obavy, hnev, smútok, depresia, osamelosť, bolesť, hanba, rozpaky a pod. sú odvodené od strachu. Emócie ako radosť, šťastie, dôvera, súciť, spokojnosť, viera a pod. sú založené na láske.Strach je pocit znepokojenia z blížiaceho sa zla; negatívny cit, nepríjemná emócia, nepríjemný zážitok s neurovegetatívnym sprievodom, spravidla zblednutím, chvením, zrýchleným dýchaním, búšením srdca, zvýšením krvného tlaku a pohotovosťou k obrane alebo úteku; ide o normálnu reakciu na skutočné nebezpečenstvo alebo ohrozenie. Strach motivuje k vyhnutiu sa zlu alebo k úteku pred ním. Kde to nie je možné, tam sa často strach mení na agresiu. Strach môžeme definovať aj ako emóciu, ktorá sa v nás ozve vtedy, keď sa nachádzame v nebezpečenstve, teda je to emócia, ktorá nás upozorňuje na nebezpečenstvo. Strach je naučená reakcia človeka, nie je vrodená. Vo svojom pozitívnom zmysle nás môže strach podnecovať k lepším výkonom, k prekonaniu svojej pohodlnosti alebo samého seba. Strach sa vyvíja s vekom, od jednoduchých úľakových reakcií kojenca, k reakciám na zložitejšie situácie (neznáme prostredie, nečakaný zmyslový podnet). Strach sa postupne spája s prežitými skúsenosťami a viacej sa viaže na predstavivosť. Strach je vlastne ilúzia našej mysle, produkt našich myšlienok, ktoré sami vytvárame. Z jeho pozitívneho pohľadu je strach prirodzenou emóciou, ktorá má obranný a ochranný charakter. V momente, keď dlhodobo nesprávne spracovávame strachy, potláčame ich, vyhýbame sa im alebo inak negatívne spracovávame, obracia sa strach proti nám, začína nás devastovať a ničiť, či na fyzickej úrovni (vznikajú rôzne ochorenia fyzického tela) či psychickej úrovni (depresia, rôzne stavy úzkosti, fóbie a pod), ale v neposlednej rade ovplyvňujú náš celý život, fungovanie vo vzťahoch a čo je horšie, naše vzorce správania založené na strachu prenášame na svoje deti i okolie, ktoré v závislosti na schopnosti tieto strachy zdravo spracovávať, ich buď zdravo prijme ako súčasť života alebo im nezdravo podľahne.
Ako teda k strachom pristupovať Pravda je taká, že jediný spôsob ako so strachmi narábať, je prijať ich. Pozorovať, otvoriť sa im, pozvať ich ďalej, nechať prejsť telom a nechať ich aby odzneli a nakoniec zmizli.
A tu je práve Cesta veľmi efektívnym nástrojom, ktorý dokáže zmeniť staré vzorce správania a uzdraviť naše telo i myseľ od dôsledkov negatívneho vplyvu zlého spracovania strachov.
Viem, že aj moja malá klientka dnes urobila veľký kus práce na ceste svojho uzdravenia a i keď možno len prvý krok, ale viem, že veľmi dôležitý. Procesy s detičkami sú často spojené s kreslením. Prinášam vám ukážku procesu, ako ho zachytila Viki (10r.) na svojom obrázku. Prvý obrázok znázorňuje strach, ktorý objavila vo svojej hlave (hoci ju bolí permanentne bruško, problém vznikol v hlave. Teda strach ako ilúzia mysle sa potvrdila i u nej, v jej vnímaní miesta, kde vznikol celý problém). Cítila bolesť v hlave, videla všetko čierne, videla kaktusy, ktoré ju pichali a nakreslila seba ako plače. Po absolvovaní procesu došlo k zmene vo vnímaní celej situácie, miesta pôvodného problému. Tma sa zmenila na svetlo, Viki videla kvety, slnko, cítila príjemné pocity a na tvári sa objavil úsmev a radosť. Toto je ukážka, ako dochádza v priebehu procesu k zmene, k transformácii pôvodnej príčiny. V tomto prípade strachu.
Verím, že som vám aspoň trocha načrtla strach, ako jednu z najčastejších emócií a vďaka Viki i spôsob, ako Cesta pracuje s deťmi a ako vidia veci v procese deti.