Premýšľali ste niekedy o „myslení“?

Pôvodom írsky esejista a nositeľ Nobelovej ceny za literatúru George Bernard Shaw presne pred 100 rokmi napísal: “Kto nie je schopný zmeniť svoje myslenie, nie je schopý zmeniť nič.”

Premýšľali ste niekedy o „myslení“?

Napadlo vás niekedy, že všetko dôležité je v našej hlave?

To, ako myslíme, priamo ovplyvňuje to, čo robíme; a to, čo robíme, priamo ovlivňuje to, čo dosahujeme.

Všetci sme vybavení myslením. Všetci sme teda schopní vytvárať činy i výsledky, pre aké sa rozhodneme. Ako sa však nastavuje správne myslenie ? Čo zadať do našej GPS navigácie, aby sme došli do správneho cieľa?

Dôležitosť otázok

Už na prvej hodine nás na žurnalistike učili: “Rozhovor robia otázky. Pre získanie správnej odpovede musíte položiť správnu otázku.”

Otázku tvoria slová a slová sú výsledkom myšlienok. Otázky, ktoré si kladieme, z nás teda pomáhajú vytvárať človeka, ktorým sa stávame. Áno, otázky vytvárajú našu budúcnosť, pretože to, ako o nej premýšľame, ovplyvňuje to, čo pre ňu následne robíme.

1. “Čo vôbec vo svojom živote najviac chcem?”

To je úplne základná otázka. Keď si ju nepoložíme, nebudeme poznať odpoveď. Keď nebudeme poznať odpoveď, nikdy k tomu, čo nás robí naplnenými, nedôjdeme.
Ak si uvedomíme svoj cieľ, môžeme ovplyvniť svoj smer. Kto nevie, kam ide, ten tam nemôže ani prísť. Nie preto, že by NEBOL SCHOPNÝ svoj cieľ dosiahnuť. Každý je toho schopný. Väčšina ľudí ale nevie, kam vlastne ide.

Nuže, ČO SKUTOČNE NAJVIAC CHCEME?

Pokiaľ sme si dokázali základnu otázku ako tak zodpovedať, poznáme bod, ku ktorému smerujeme. Aby sme sa však k tomuto cieľovému bodu vôbec pohli, potrebujeme si uvedomiť tak isto bod, z ktorého vychádzame. Bod, na kterom práve teraz stojíme. Ten nám o sebe povie najviac:

2. “Dokážem priniesť obetu?”

Povedali sme si, čo v živote chceme. Lenže život nie je sociálny úrad. Nedáva nám, čo chceme, ale čo si zaslúžime.

Základom je pochopenie rozdielu medzi cenou a hodnotou. Cena je to, čo platíme. Hodnota je to, čo za svoju platbu dostávame. A vôbec nie je reč len o peniazoch.

V živote všeobecne platí: čo nič nestojí, za nič nestojí. Čo v živote nemusíme zaplatiť, to pre nás nemá žiadnu hodnotu – to si nevážime. Najdrahšie sú v živote skúsenosti, predovšetkým tie “negatívne”. Tie totiž nakupujeme za najvyššiu cenu.

Cena (to, čo za hodnotu platíme) je naša obeta. Na vrchol žiadnej hory sa nedá vyjsť pohodlne po vrstevnici. Každý výstup stojí námahu –obetu.

To, čo v živote dosahujeme, je priamo úmerné tomu, čo sme schopní obetovať. Jeden z desiatich najbohatších Čechov popísal, ako dosiahol investičný majetok prevyšujúci 10 miliárd Kč, a to v odbore, z ktorého mal na škole paradoxne najhoršiu známku. Jeho obeta? “Cez týždeň pracujem tak, že nemám VôBEC ŽIADNY voľný čas. Spím päť a pol hodiny. Ale víkendy mám voľné. Voľné neznamená, že vôbec nepracujem alebo vôbec neodpoviem na pracovné správy. Voľné znamená, že cez víkend môžem byť, kde chcem – tým myslím kdekoľvek na svete, dostať sa tam komfortným spôsobom – tým mám na mysli súkromné lietadlo, bývať tam, kde to mám rád, jesť a piť presne to, čo chcem, a spať môžem až do obeda.” Typická ukážka ceny (obety) versus hodnoty (odmeny).

A dodáva: “To, čo prežívam, nie je to, o čo by musel každý stáť. Niekto chce mať kľudnejší život a i cez týždeň viac času na svoje deti.” Aj to je ovšem príklad obety (nebudem tak bohatý) versus hodnoty (budem viac s rodinou).

Posúďme teda to, čo chceme, vo vzťahu k tomu, čo sme ochotní pre to obetovať. Potrebujeme súlad. Potrebujeme si uvedomiť: Stojí mi to za to? Je to pro mňa skutočne tak dôležité?

3. “Ak zhodnotím svoje súčasné možnosti, kde môžem byť za 5 rokov?”

Cieľ, ktorý sme si stanovili, môže byť tak ďaleko, že ho zatiaľ vôbec nevidíme, teda vôbec v neho neveríme. Pripadáme si ako v tuneli a nevieme, kam ísť. Potrebujeme nejaké svetielko, ktoré nemusí byť na konci celej cesty, ale aspoň na konci tunelu.

Hovorí sa sa tomu aj dielčí alebo postupný cieľ. Dôležité je, aby bol reálny. Teda zodpovedal našim súčasným možnostiam. Pre poriadok: naše možnosti nie sú len to, o čom vieme, že aktuálne dokážeme. Naše možnosti sú i potenciál, ktorý v sebe máme. Ak v súčasnosti neovládame cudzí jazyk, neznamená to, že za 5 rokov nemôžeme už jazyk ovládať a dosahovať konkrétny pracovný úspech v zahraničí. Ak neovládáme v súčasnosti problematiku konkrétneho odboru, neznamená to, že za 5 rokov v tomto odbore nemôžeme mať dostatočný rozhľad.

Poďme nielen snívať, ale tak isto si priznať prvé možné ciele.

Ako prekonať strach zo zmeny?

4. “Čo zo všetkého najskôr potrebujem pre svoj posun? Teda čo robiť viac a čo menej?”

Aby sme sa príbehom dostali na koniec knihy, potrebujeme robiť postupné kroky – postupne obracať stránky. Nemôžeme prísť na koniec knihy, ak zostaneme stáť na rovnakom mieste. Aj v živote ak budeme opakovať stále rovnaké kroky ako doposiaľ, budeme dosahovať stále rovnaké výsledky – žiadne nové.

Zmena je to, čoho sa ľudia najviac boja. Tu sa ukazuje ich myslenie. Pokiaľ je skôr negatívne, vnímajú zmenu ako možnú stratu. I keď o život, aký žijú, nestoja, nechcú oň prísť. Najradšej by chceli žiť stále rovnaký život, a pritom byť odmenený svojím snom.

Strach zo zmeny je vyvolaný strachom z neznámeho. Príroda nás vybavila týmto strachom, aby sme na neznáme miesta vstupovali obozretne s rozvahou. Nevybavila nás týmto strachom preto, aby sme na neznáme miesta nevstupovali vôbec.

Príroda je založená na zmene, tak ako rozvoj človeka. Preto nás tak isto vybavila negatívnymi pocitmi, stresom, úzkosťou, aby nás doslova vykopala z miest, kde sa trápime a necítime dobre. Robí tak preto, aby to, čo nám nevyhovuje, urobila pre nás neznesiteľným.

Dokonca nám príroda obmedzila životnosť. A dokonca nám odmieta prezradiť, ak dlho tu budeme. To preto, aby sme nemárnili čas, nečakali na svoje až. Zajtra totiž môže byť na naše sny neskoro.

Negatívny človek si ale i v tom nájde dôvod, prečo zmena nemá zmysel. S každým dňom, ktorý uplynie, je predsa stále bližšie smrti –tak o čo sa ešte snažiť? Pozitívny človek v tej chvíli nestačí krútiť hlavou. Predsa pokiaľ s každým dňom máme na všetko o jeden deň menej času, so zmenou naopak nemôžeme váhať.

A že máme strach? Tak nech! Len odvážne urobme to, čoho sa bojíme. Strach tým okamihom nad nami stratí moc.

5. “Čo predstieram, že neviem alebo nevidím?”

Dovoľte jednu doplnkovú otázku: Je rýchlejší škrečok alebo slimák?
Asi sa divíte, prečo kladiem tak primitívnu otázku. Dovoľte teda ešte druhú: A kto z nich prejde za deň dlhší kus cesty?

Najskôr si už asi ťukáte na čelo, že som sa zbláznil: Ak je rýchlejší škrečok, musí škrečok prejsť dlhší kus cesty, nie?

Lenže škrečok je tvor, ktorý tak isto môže celý deň behať v kolečku. Napriek tomu, že večer padne vysilením, za celý deň sa nepohol ani o centimeter. Behacie koliečko totiž stojí na mieste.

Slimák lezie pomaly, ale v živote nezáleží na tom, ako rýchlo ideme, dôležité je, ŽE ideme.
Slimák, ktorý ide správnym smerom, teda môže byť na ceste k svojmu cieľu efektívnejší a úspešnejší ako sebeubehanejší škrečok, ktorý neopustí svoje každodenné kolečko.
Mnoho ľudí pripomína škrečkov uzavrených desiatky rokov v kolečku. Svojím pohybom vyrábajú energiu, ktorá slúži niekomu inému. Na toho druhého nadávajú, že ich zle platí, že ich neocení, že ich zdiera z kože…, ale každé ráno sa do toho kolečka dobrovoľne vracajú.

Predstierajú, že nevedia, že existuje i iná možnosť.

A i keď to vedia, sú presvedčení, že nefunguje.

A i keď vidia, že susedovi táto iná možnosť funguje, sú presvedčení, že im by nefungovala.

A to všetko “vedia” bez toho, aby to niekedy skúsili.

Na akú najnepríjemnejšiu otázku si potrebujeme odpovedať?

6. “Aké brzdy sa mi zadreli?”

Na svete neexistuje neschopný človek. Každý má svoju unikátnu DNA a do nej zapísané prednosti, ktoré sú tak isto unikátne. Kedykoľvek človek koná v súlade so svojou DNA, je unikátny a nezameniteľný.

Príroda týmto každého človeka vybavila predpokladom nejako uspieť. Je tak múdra, že nedopustila, aby sme mohli všetci uspieť rovnako. Každému vtkala do osudu nazývaného DNA jeho cestu.

Ak však nekráčame vpred, nie je to chyba prírody a ani nikoho iného. Len naša vlastná. Chyby sú ale od toho, aby sa odstraňovali. Pokiaľ sme si napríklad nechali nahovoriť, že nie sme dosť dobrí, pokiaľ sme stratili sebavedomie, ctižiadosť či obyčajnú túžbu po vlastnom šťastí, môžeme to napraviť.

Odbrzdenie obvykle súvisí s otázkami typu:

Kto sú moji najbližší ľudia? Skôr ma podporujú alebo odrádzajú?

Prečo si beriem cudzie slová osobne?

Prečo toľko podlieham domnienkam či presvedčeniam?

Prečo sa potrebujem toľko zavďačiť iným ľuďom?

Prečo i malým problémom umožňujem, aby v mojej hlave vyrástli?

7. “Do akej miery svoje nápady mením na svoje pokusy?”

Každý človek má nápady. Mnohé sú unikátne, ktoré by zmenili svet.

Cintoríny sú plné takých nápadov, pretože ľudia sa ich často nepokúsia vôbec uskutočniť.

Hája sa, že nevedia ako – napríklad že nie sú odborníkmi. Alebo čakajú, až budú mať “viac skúseností”, “viac času”, “viac peňazí”. Čakajú až.

Čo si myseľ dokáže predstaviť, to telo dokáže uskutočniť. To, že se o to nepokúsime neznamená, že to nejde. Znamená to len, že nehľadáme cestu – nehľadáme odpoveď ani na prvú otázku.

Zdroj: Petr Casanova, FirstClass.cz