Prečo má zlo význam?
To, čo nazývame “zlom”, je často jediný záchytný bod k našej zmene. Je to hybná sila, ktorá nás dokáže presmerovať k pravdivejším túžbam a ich realizácii. A nielen to, je kompenzáciou našej jednostrannosti, je vyvážením nerovnováhy, vo svete dualít, je jednoducho nenahraditeľnou silou.
Pozrime sa na to cez prírodu, ktorá je ako hodinový stroj, všetko do seba zapadá ako ozubené kolieská a každé to koliesko je veľmi dôležité, aby jedno pohlo druhým a to tretím a všetko naraz vytváralo fungujúci koncept. Práve čítam knihu o tom, ako zvieratá s rastlinami sú vo vzájomnej spolupracujúcej súhre a o žiadnom tvorovi ani rastline sa nedá povedať, že sú len užitočné ako sme sa to učili. Napríklad taký mravec je považovaný za veľmi užitočného lesného tvora, požiera kopec škodcov, ale v skutočnosti aj on má svoju temnú stranu. Miluje výlučky vošiek a tak tie tvory doslova väzní na strome ako zdroj toho, čo miluje – vošky sa živia miazgou stromu a z toho majú tie sladké výlučky, ktoré mravce zbožňujú. A keď tie chuderky by chceli odletieť na iný strom, kde je miazgy viacej, mravce z mraveniska pod stromom im obžerú krídelka, aby neodleteli, a predtým vylúčia takú zmes látok, že im dokonca tie krídla ani nenarastú… dvojité zabezpečenie a vošky sa ani nenazdajú a stanú sa väzňami mravcov. A to nie je všetko, strom, na ktorom žijú, trpí ako svet, keďže vošky ho pomaly ale isto vycuciavajú a vycuciavajú… Zdá sa, že tie užitočné tvory vedia byť pre niekoho celkom temné tvory. A tak to v prírode chodí. Na druhej strane, tí darebáci ako sú napríklad lykožrúti, ktorí sú považovaní za jednoznačných škodcov, sú v skutočnosti v celkovej prírodnej harmónii dôležitým článkom… V zdravom lese napádajú len choré stromy a zdravý les nedovolí ich premnoženiu sa resp. vie sa ubrániť, a tak ich napadnutiu podľahnú len chorí jedinci, z ktorých neskôr profitujú iné živočíchy, vrátane samotných zdravých stromov. Nič nie je také čiernobiele, ako by sme si priali. A čo z toho vyplýva?
Žijeme v rovnakom svete ako príroda, sme jej súčasťou, preto je nezmysel brániť sa “temnej” strane našich osobností. Ale robíme to. Budujeme si svetlý život, nechceme byť predsa “zlými”… Ale nech sa snažíme akokoľvek, nakoniec aj tak pre niekoho tými “zlými” sme… Nedá sa tomu vyhnúť. Ale možno to, čo nazývame “zlým”, zlým nie je… Ako sa na to dá pozrieť?
Každý z nás má vlastnosti, ktoré niekto miluje a niekomu inému lezú na nervy a tým pádom nás za to isté neznášajú. Aj my väčšinou na druhých neznášame tie vlastnosti, ktoré sú opakom toho, čo na sebe milujeme. Napríklad si potrpíme na presnosť a dochvíľnosť, považujeme to za dobrú vlastnosť, dá sa na nás spoľahnúť, sme zodpovední a preto na druhých neznášame neustále meškanie, nedochvíľnosť, považujeme to za neúctu voči sebe a nezodpovednosť… Človek, ktorý mešká, vníma čas inak a preto dochvíľni a presní ľudia ho znervózňujú, považuje ich za poviazaných časom a neflexibilných, neprispôsobivých, upätých, jednoducho budú mu liezť na nervy, hlavne keď ho budú nútiť chodiť presne. Vidíte to? Kde je teraz pravda? Každý z nich má pravdu a krásne sa vyvažujú.
Mohli by sme takto pokračovať v každej jednej vlastnosti a našli by sme človeka, ktorému by táto naša vlastnosť doslova pripadala ako zlo. A tak isto nám príde mnoho ľudských sklonov ako príčina zla. Možno by sme to nemali nazývať zlom – v skutočnosti každé dobro sa môže zvrhnúť na zlo, ak od neho nemáme odstup a vytvoríme si z neho potvrdenie našej sebahodnoty. Pretože potom dobré úmysly sa menia na honbu za uznaním a pokojne to môže byť aj v tej naskrytejšej a najnenápadnejšej podobe ako napríklad obetovanie sa. Tiež sa potom sami stávame otrokmi svojich hodnôt a dobrých vlastností a paradoxne premeníme ich šmahom ruky na ich pravý opak.
Keď nedokážeme mať odstup od svojho dobra, od svojich silných stránok a začneme na nich lipnúť (presadzujeme ich, chceme, aby každý ich akceptoval, prípadne bol podobný, lebo ich považujeme za riešenie problémov), prestávajú byť dobrými a silnými a my prestávame byť pravdivými… prestávame byť totiž sami sebou.
Často vidím, hlavne u žien, ako nevedia dávať hranice, ako odmietajú agresiu, ako si predstavujú, že keby vládli svetu ženy, neboli by vojny, násilie, nebol by boj o moc a tak ďalej… to všetko hovorí len o nespracovanej mužskej sile v tých ženách samotných. Ak by sme chceli vytvoriť len svetlý svet bez “temnej” stránky a odmietli by sme v našich životoch agresiu, stavanie hraníc, hnev, silu a tak ďalej, odmietli by sme tým jednu časť nás samých… Tieto sily nemusia byť vždy deštruktívne, môžu predsa slúžiť na to, aby sme sa vedeli účinne brániť, zastaviť to, čo nám nevyhovuje, nahnevať sa, keď treba a tvoriť. Paradoxne, tvoriť svet znamená, že nečakáme pasívne, ale prejavíme svoju vôľu a prejavenie svojej vôle vždy narazí na niekoho, komu sa to nebude páčiť. Preto ale nikto nie je horší ani dokonca zlý. Jednoducho, tak to v tomto svete chodí…
A ten náraz má svoj veľký význam. Pre nás, že sme to možno prestrelili a upozorňuje nás, že možno sa už presadzujeme príliš, že to možno nemáme pod kontrolou, zároveň ale toho druhého upozorňuje, že TU SME, že žijeme, existujeme a máme svoje predstavy o živote, o tom, ako ho budeme žiť a že máme hranice a potreby. Konečne nás vďaka tomu nárazu druhí berú na vedomie. Prestaneme byť neviditeľní a večne prispôsobiví. Všetko na svete je dobré a všetko má svoj význam a najkrajšie na tom je, že všetko nám slúži ako mapa, ako orientačné značky, ktoré nás vedú k väčšej pravdivosti a autentickosti. K životu, ktorý chceme skutočne žiť a nie k životu, ktorému sme sa prispôsobili a racionálne odobrili.
Zdroj: https://cestyksebe.wordpress.com