Nevidím, nepočujem - Akými mechanizmami si mozog vyberá, čomu venuje pozornosť?

„Dávaj bacha! Pozor! Kam čumíš!“ zavoláme na chlapca na bicykli, ktorý je schopný vybehnúť na chodník, prejsť nám dieťa, rozsypať plný košík a zísť späť na cestu rovno pod auto.

Celé dopoludnie sedel v škole, fyzicky prítomný, ale duchom inde. Pozeral sa dopredu, ale učiteľa pred tabuľou ani vtáky na strome v školskej záhrade nevidel.

Keby sa cestou domov sústredil na jazdu a sledoval svoje okolie, nenapáchal by takú spúšť, a keby sa sústredil v škole, zbieral by jednotky. „Je nepozorný!“ píše mu učiteľ poznámku.

Oči mal uprené pred seba – ako to, že nevidí, nevníma? Ako to, že je možné byť nepozorným? Psychológ Edward Lee Thorndike zistil, že nepozornosť je vždy pozornosť zameraná na niečo iné.

Stojí mi to za to?

Zostaňme na chvíľu pri vnútornom zameraní. Pokiaľ je možné niečomu nevenovať pozornosť, odpojiť ju, je potom tak isto možné svoju pozornosť vedome obracať k podnetom a veciam, ktorým ju v tej chvíli venovať chceme.

A to môže byť ale problém. Ak je zameriavanie pozornosti aktívny proces, znamená to, že nám spotrebováva energiu, stojí nás určité úsilie. A my prirodzene v každom okamžiku vyhodnocujeme, či nám daný podnet za to stojí.

Tak napríklad chlapec v škole nevenuje pozornosť výkladu o zlomkoch, pretože sa nedokáže pre zlomky nadchnúť a učiteľ nedokáže silou svojich podnetov jeho pozornosť upútať.

Povedať ale, že sa nám nedarí venovať pozornosť tomu, čo nás nebaví, je príliš jednoduché.

Nutný filter

V bdelom stave prúdi do človeka cez zmyslové kanály neuveriteľné množstvo vnemov. Zrakové, sluchové, čuchové, hmatové, všetky čidlá sú neustále otvorené. Skutočne všetky? Teplota, rosný bod, kto stojí za vami, akú farbu má kolegov sveter, čo ste raňajkovali, odkiaľ prúdi vietor, že máte príliš utiahnutý opasok… jeden by sa z toho zbláznil. Áno, presne tak.

Aby sa nezbláznil, má náš mozog na svoje vnímanie niekoľko filtrov. Pozornosť slúži na zameranie vedomia na určitý podnet, objekt, dej či cieľ. Naša nervová sústava má obmedzenú kapacitu, a tak je potrebné hneď na vstupe triediť podstatné informácie a ignorovať tie nevýznamné.

V mozgu ovplyvňuje aktivitu pozornosti tzv. retikulárna formácia, ktorá má tlmivý a povzbudivý vplyv na mozgové funkcie. Pozornosť ako psychická funkcia slúži k tomu, aby sme sa v obrovskom množstve podnetov dokázali vyznať a v pravý čas a v pravú chvíľu vedeli vybrať ten dôležitý. Má na starosti vhodný výber týchto podnetov a zároveň aj ich vyhľadávanie.

Zameranie vedomia môžeme spôsobiť my sami, našimi záujmami, potrebami, cieľmi alebo práve vonkajšie podnety – zaujme nás napríklad silný zvuk, prekvapivý dej atď.

Pozor, niečo sa deje!

Tak rozlišujeme dvojakú pozornosť: zámernú a mimovoľnú. Zámerná pozornosť je vrodená, má ju každý. Je založená na orientačno-pátracom reflexe, čo je jeden z vrodených životne dôležitých reflexov. Pritiahne si nás nový, silný a neočakávaný podnet – napríklad sa rozprávame s kamarátkou pri káve a zrazu za oknom preletí kus strechy a s veľkou ranou dopadne na zem. Mimovoľná pozornosť náš zrak pritiahne k oknu, sluchom zaznamenáme vnem úderu a potom rozumom vyhodnotíme, že ide len o kus plechu a nič sa nestalo. Svoju pozornosť potom vedome zameriame späť na kamarátku a rozhovor pri káve.

Pri inej situácii v kľude pozorujeme hladinu rieky, číhame na rybu a vedľa vyskočí krokodýl. Zareagujeme útekom (v tomto prípade asi i výkrikom). Tento reflex má chrániť náš holý život v prostredí plnom nástrah.

S tým súvisí takisto známy fenomén „koktajl párty“. Predstavte si, že ste na večierku, všetci postávajú s pohárom v ruke, všade panuje tichý hovor, ale z polohlasného šumu náhle vo vašich ušiach vystúpi hovor v rohu miestnosti, pretože tam začujete svoje meno. Okamžite tam zameriatee svoju pozornosť.

Dva prúdy pozornosti

Pod hlavním prúdom zameranej pozornosti teda existuje ešte podvedomá registrácia okolitého diania. Vnemy si nepamätáme, ale akonáhle je medzi nimi niečo významné, tak to zaznamenáme.Aké podnety teda samy upútajú našu pozornosť?

Všetko,
o je nové, spojené s nebezpečím,
o nás môže ohrozovať, všetko intenzívne, pohybujúce sa a meniace
Výrazné a náhle zmeny známych podnetov, kontrastujúce s okolím
Podnety spojené s osobným či sociálnym významom (naše meno, meno našich detí atď.)
Pozornosť je tak isto ovplyvňovaná emóciami a motívmi

Okrem tejto mimovoľnej pozornosti môžeme pozornosť zámerne sústrediť na určitú mentálnu aktivitu – napríklad chlapec v škole prestáva sledovať výklad o zlomkoch, keď za oknom preletí vtáčik, ktorý upúta jeho pozornosť. Aktívne sa potom musí snažiť odpútať od pohľadu von a vrátiť sa mentálne do triedy k zlomkom.

Prečo je to pre chlapca taký problém? Ako sme už povedali, zameriavanie pozornosti je spojené s námahou. Človek musí vyvinúť nejaké voľné úsilie, musí ju chcieť presmerovať. Aké ťažké to má: od zaujímavého a nového vtáčika sa odpútať a presmerovať k nudným a nepochopiteľným zlomkom vyžaduje veľa úsilia. To ale nie je jediná prekážka.

Zameriavanie pozornosti nám sťažuje i to, že nie je neobmedzená – kapacita pozornosti je daná, hovorí sa o piatich až deviatich prvkoch, ktoré dokážeme mať vo vedomí naraz. Viac podnetov nie je možné „usledovať“. Pozornosť tak isto po približne piatich sekundách prirodzeně klesá.

Tréning pozornosti

Výskumom pozornosti sa aktuálne zaoberá mnoho vedeckých tímov. Zaujímajú sa o vlastnosti filtrov, cez ktoré prechádzajú podnety ďalej do mozgu. Možné využitie si určite viete predstaviť:

Čo keby človek dokázal s prehľadom spracovať a vyhodnotiť viac vnemov než jednociferný počet?
Ako by sa dala pripútať pozornosť určitých ľudí v určitom prostredí?
Ako pôsobia podprahové vnemy?
Aké by mohlo byť komerčné využitie týchto poznatkov?

Ďalšie vedecké prístupy k pozornosti sa zaoberajú ich kultivovaním. Skúmame, či sa pozornosť dá usměrňovať a rozvíjať. Je vôbec možné zabrániť roztekanej pozornosti, ktorá vedie až k prokrastinácii?

Odpoveď je ÁNO. Možno sa naučiť byť tu a teraz. Možno trénovať schopnosť zámerne venovať pozornosť tomu, čo sa deje v prítomnom okamžiku, a to bez posudzovania, hodnotenia a očakávaní.

Tak isto je možné trénovať zameriavanie sa na nezábavné a plytké podnety. Nie je to ale jednoduchá cesta, ide o tréning, ktorý sa dá porovnať s trénovaním behu: zdanlivo banálne cvičenie, ktoré sa vykonáva pravidelne za daných podmienok – a má veľký efekt na celkové fungovanie jedinca.

Spôsob, akým sa taký tréning realizuje, je už na iný článok. Ide o tréning kognitivních funkcií alebo sa s ním stretneme v rámci psychologického poradenstva využívajúceho prístupy a techniky z oblasti focusingu a mindfulness.

Pre chlapca, ktorý príde zo školy s poznámkou, päťkou zo zlomkov a dochrámaný na bicykli, teda existuje možnosť, ako skrotiť jeho nepozornosť.

Vyzkúšajte na sebe

Všímavá precházka

Ide o tréning mindfulness a plnej pozornosti. Vyberte si kľudné miesto, najlepšie les či park a chvíľu, kedy nebudete rušení. Najprv choďte tak ako inokedy. Postupne skúste otvárať svoju myseľ a zameriavať pozornosť na jednotlivé zmysly. Vnímajte svoje okolie so zájmom a detskou zvedavosťou. A takto postupne objavujte: hmat, zrak, čuch, chuť, sluch.

Naskôr zamerajte pozornosť na dotyk chodidiel so zemou, pohyb nôh, pohyb celého tela
Vnímajte vietor prúdiaci okolo vás. Všímajte si oblečenie, kde vás škrtí, kde sa dotýka vášho tela, objíma. Teplo a chlad…

Skúšajte vedome preladiť z jedného zmyslu na druhý, nehodnotiť, neposudzovať, nedomýšľať si (podzimné lístie – ach áno, to už budú Vianoce, nemám darčeky...), len vnímať.

Pri zraku je možné pokračovať v chôdzi so zatvorenými očami.

Takto skúšame zameriavať pozornosť a zároveň plne vnímať prítomnosť.

Dokážem to!

Trénujte plnú pozornosť stavbou veže z kociek. Požičajte si od detí orientálnu hru Jenga, ktorá sa skladá len z drevených kociek. Stavia sa na seba najskôr v trojiciach, potom sa kocky vysúvajú a stavajú ďalej, až pred nami stojí vysoká veža.

Stavba vyžaduje stále vedomejšie sústredenie, kontrolu všetkých pohybov rúk, dychu. Trasenie rúk vás odmení rachotom veže pri páde, rovnako tak úzkostné myšlienky typu: to nikdy nedokážem.

Podobne funguje hra Mikádo, kedy vyťahujete z kopy jednotlivé tyčinky tak, aby ste žiadnu inú nepohli.

Zdroj: Andrea Hlubučková, Psychologie.cz