Keď dieťa kričí a plače, myslíte, že vníma vaše slová? O tom, prečo je tak dôležité pochopiť mozog dieťaťa
Pochopenie mozgu a tým pádom aj pochopenie reakcií, je kľúčom k tomu, aby sme sa naučili riešiť každú jednu situáciu, alebo problém a tak isto sa naučili aj efektívne komunikovať.
Emócie sú tak dôležité, pretože bez nich by sme boli len roboti. Vedeli by ste žiť bez radosti, bez lásky a niekedy aj bez hnevu?
Emócie nám hovoria, čo je príjemné, nepríjemné, nebezpečné a kedy sa cítime dobre. Učia nás, ktoré veci vyhľadávať a naopak, ktorým situáciám sa vyhýbať.
A s tým je veľmi úzko spojené pochopenie mozgu dieťaťa. Pochopením jeho vývinu a funkcií môžeme pochopiť dieťa. Jeho reakcie, správanie, ktoré nám umožní pochopiť reakcie, správanie dieťaťa a tým pádom si tak nepripúšťať jeho správanie a následne správne reagovať.
V prvom rade si musíme uvedomiť, že náš mozog má rôzne časti. My si povieme o troch častiach mozgu.
Budeme ho deliť na tri časti podľa amerického psychológa Paula MacLeana.
My ľudia, deti ho používame automaticky a podvedome. Ak sa cítime v nebezpečenstve, tak sa nám zapne tento „plazí mozog“ a automaticky sa bránime, správame sa agresívne, nadradene, útočíme alebo utekáme, len preto, že sa cítime v nebezpečenstve.
A to nie len v ohrození života, ale často sa takto správame aj pri bežných situáciách, ktoré sú nám nepríjemné. Napríklad, keď riešime konflikty, problémy.
Preto deti, keď sa cítia v nebezpečenstve alebo v nepohodlí, sa im zapína tento plazí mozog a reagujú, krikom, plačom, hádzaním sa o zem, kvôli tomu, aby sami seba ochránili.
Čiže už vieme, že impulzívna reakcia detí je väčšinou preto, lebo sa boja alebo cítia nepríjemné, či ohrozené. Takto často reagujeme aj my dospelí. Úlohou rodičov je deti naučiť prepínať medzi mozgom a nenechať sa plazím mozgom ovládať, ale vedieť reagovať na základe uvedomelej reakcie.
Veľmi dôležité je pochopiť to, že keď je dieťa, človek v emócii, nevie byť aj v časti mozgu, ktorý myslí, rozmýšľa a hľadá riešenia.
Preto je dôležité najskôr sa upokojiť, prijať danú emóciu a až potom môžeme prichádzať na rad s logickými radami.
Keď sa dieťa napríklad hnevá, plače a je smutné preto, že ste zmenili svoje rozhodnutie, darmo mu budete v tu chvíľu hovoriť logické dôvody.
Ono tú odpoveď nevníma, aj keď je dobrá, má logický základ a chcete dieťaťu dobre. Treba najskôr urobiť to, že mu priznáte tu jeho emóciu, aby sa z emočného mozgu mohlo dostať do časti mozgu, ktorá myslí a až potom, bude vedieť vaše rady, pomoc prijať.
Napríklad „Asi ťa to sklamalo“ „Zdá sa, že si sa veľmi tešil a teraz si sklamaný a smutný, že nejdeme“
Chvíľku počkáme, aby empatickú reakciu dieťa prijalo a potom mu môžeme daný problém objasniť, vysvetliť naše rozhodnutie a konanie...
Najskôr sa zamerať na emocionálny mozog dieťaťa a až potom na ten mysliaci mozog.
Mozog nevie byť v dvoch častiach naraz. Nevie byť v silných emóciách a zároveň aj rozmýšľať. Áno mozog, keď rozmýšľa, vie cítiť emóciu, ale tu hovorím o silných emóciách, v ktorých často konáme impulzívne, podvedome a nie vedome.
Ak sa rozhodujeme a konáme na základe emócií, tak vo väčšine prípadoch nám to prinesie aj nepríjemné dôsledky. (hádzanie sa o zem; povieme niečo, čo neskôr ľutujeme; kúpime niečo, čo v skutočnosti ani nepotrebujeme a pod.)
A toto prepínanie z emočného mozgu do mysliaceho mozgu práve chceme u seba, ale aj u detí budovať a trénovať. Aby sme sa vedeli upokojiť zo silných emócií a nekonať impulzívne útokom alebo útekom, ale reagovať vedome a premyslene.
Ale pozor zostávať v emocionálnom mozgu, stále sa v tom vŕtať, dávať stále iba empatické reakcie nie je dobré. Skutočne sa zamerajme na to, aby sa dieťa čo najskôr dostalo z emočného mozgu do toho mysliaceho.
Našou úlohou je dieťa z tej nepríjemnej emócie pozdvihnúť na vyššiu emóciu, respektíve upokojiť.
Dieťa sa rozzúri, ale jeho mysliaci mozog ho dokáže usmerniť tak, že sa nehodí o zem, ale emócie spracuje racionálnejším spôsobom. Rozdiely medzi deťmi, ale aj dospelými sú ešte aj v tom, ako ľahko sa vieme nahnevať.
Pokiaľ dieťa, človek spracováva ohrozujúce faktory viac emočne, tak posilňujeme tento emočný = limbický mozog a učíme sa konať a rozhodovať viac na základe emócií.
Sú výskumy, že ľudia, ktorí konajú iba na základe svojich emócií, majú zhoršené vzťahy, sú viac v depresívni a často majú nízku sebaúctu.
Pokiaľ však podnety, ktoré prichádzajú sa snažíme spracovať racionálne, budeme vedieť emócie, ktoré prichádzajú lepšie regulovať.
Ako to máme robiť v praxi:
Zameriame sa na emócie a ich pomenovanie a prijatie. To emócie utíši a dieťa bude vedieť prejsť do mysliacej časti. Práve preto je veľmi dôležité pri riešení situácie, problému, aby sme emočný mozog nepreskakovali.
Keď ho preskočíme a dieťa, muž je stále v silnej emócií, nebude vedieť prijať to, čo im hovoríme, nech sú to aj rady nad zlato.
Toto je veľmi dobrá rada aj pre nás rodičov, aby sme sa vedeli z tej emócie hnevu, nervozity dostať do mysliacej časti a nekonať krikom, výbuchom zlosti, zamerať sa najskôr na naše emócie.
Stačí si priznať, povedať nahlas, som nahnevaná a už samotné vyslovenie tohto slova „som nahnevaná“ vás upokojí. Každý si musí nájsť svoj spôsob, ktorý mu vyhovuje na vyrovnanie sa s nežiaducou emóciou.
Vašu emočnú myseľ ste nepreskočili a tým pádom viete aj vy prejsť do mysliacej časti mozgu a reagovať vedome.
Emócie druhého človeka nehodnoťme, nespochybňujme. Každý má právo sa cítiť tak, ako sa cíti. Nevieme, čo danej reakcii ešte predchádzalo, preto sa zamerajme na empatickú reakciu.
Empatickou reakciou sa snažíme pochopiť, pomenovať a prijať pocity a ich dôvody.
„To mi je ľúto“ „To muselo byť nepríjemné“ „Asi ťa to sklamalo“
Empatická reakcia je posunutie sa o jeden krok k riešeniu problému, ale samotný problém nerieši!
Ide nám o to , aby sme my, aj deti vedeli reagovať inak, ak sa nám tie isté situácie opakujú a už nie na základe emócií, ale na základe myslenia. „Už ma to tak nedokáže vyprovokovať, pretože viem, čo mám povedať, ako zareagovať, aby to neskončilo ako minule.“
Zdroj: najmama.aktuality.sk
Emócie sú tak dôležité, pretože bez nich by sme boli len roboti. Vedeli by ste žiť bez radosti, bez lásky a niekedy aj bez hnevu?
Emócie nám hovoria, čo je príjemné, nepríjemné, nebezpečné a kedy sa cítime dobre. Učia nás, ktoré veci vyhľadávať a naopak, ktorým situáciám sa vyhýbať.
A s tým je veľmi úzko spojené pochopenie mozgu dieťaťa. Pochopením jeho vývinu a funkcií môžeme pochopiť dieťa. Jeho reakcie, správanie, ktoré nám umožní pochopiť reakcie, správanie dieťaťa a tým pádom si tak nepripúšťať jeho správanie a následne správne reagovať.
V prvom rade si musíme uvedomiť, že náš mozog má rôzne časti. My si povieme o troch častiach mozgu.
Budeme ho deliť na tri časti podľa amerického psychológa Paula MacLeana.
IMPULZÍVNA REAKCIA - SYMBOL STRACHU
Časť mozgu umiestnená najnižšie sa stará o fiziologické funkcie: dýchanie, spánok, reflexy, krvný obeh. Tento mozog sa nedokáže nahnevať, vystrašiť, či cítiť radosť – nepozná emócie.My ľudia, deti ho používame automaticky a podvedome. Ak sa cítime v nebezpečenstve, tak sa nám zapne tento „plazí mozog“ a automaticky sa bránime, správame sa agresívne, nadradene, útočíme alebo utekáme, len preto, že sa cítime v nebezpečenstve.
A to nie len v ohrození života, ale často sa takto správame aj pri bežných situáciách, ktoré sú nám nepríjemné. Napríklad, keď riešime konflikty, problémy.
Preto deti, keď sa cítia v nebezpečenstve alebo v nepohodlí, sa im zapína tento plazí mozog a reagujú, krikom, plačom, hádzaním sa o zem, kvôli tomu, aby sami seba ochránili.
Čiže už vieme, že impulzívna reakcia detí je väčšinou preto, lebo sa boja alebo cítia nepríjemné, či ohrozené. Takto často reagujeme aj my dospelí. Úlohou rodičov je deti naučiť prepínať medzi mozgom a nenechať sa plazím mozgom ovládať, ale vedieť reagovať na základe uvedomelej reakcie.
EMÓCIE
Stredná časť mozgu nazývaná emočný mozog, alebo limbický mozog riadi emocionálnu stránku človeka. Človek je emocionálna bytosť, prežívame emócie každý deň a počas dňa sa nám emócie menia.Veľmi dôležité je pochopiť to, že keď je dieťa, človek v emócii, nevie byť aj v časti mozgu, ktorý myslí, rozmýšľa a hľadá riešenia.
Preto je dôležité najskôr sa upokojiť, prijať danú emóciu a až potom môžeme prichádzať na rad s logickými radami.
Keď sa dieťa napríklad hnevá, plače a je smutné preto, že ste zmenili svoje rozhodnutie, darmo mu budete v tu chvíľu hovoriť logické dôvody.
Ono tú odpoveď nevníma, aj keď je dobrá, má logický základ a chcete dieťaťu dobre. Treba najskôr urobiť to, že mu priznáte tu jeho emóciu, aby sa z emočného mozgu mohlo dostať do časti mozgu, ktorá myslí a až potom, bude vedieť vaše rady, pomoc prijať.
Napríklad „Asi ťa to sklamalo“ „Zdá sa, že si sa veľmi tešil a teraz si sklamaný a smutný, že nejdeme“
Chvíľku počkáme, aby empatickú reakciu dieťa prijalo a potom mu môžeme daný problém objasniť, vysvetliť naše rozhodnutie a konanie...
Najskôr sa zamerať na emocionálny mozog dieťaťa a až potom na ten mysliaci mozog.
Mozog nevie byť v dvoch častiach naraz. Nevie byť v silných emóciách a zároveň aj rozmýšľať. Áno mozog, keď rozmýšľa, vie cítiť emóciu, ale tu hovorím o silných emóciách, v ktorých často konáme impulzívne, podvedome a nie vedome.
Ak sa rozhodujeme a konáme na základe emócií, tak vo väčšine prípadoch nám to prinesie aj nepríjemné dôsledky. (hádzanie sa o zem; povieme niečo, čo neskôr ľutujeme; kúpime niečo, čo v skutočnosti ani nepotrebujeme a pod.)
A toto prepínanie z emočného mozgu do mysliaceho mozgu práve chceme u seba, ale aj u detí budovať a trénovať. Aby sme sa vedeli upokojiť zo silných emócií a nekonať impulzívne útokom alebo útekom, ale reagovať vedome a premyslene.
Ale pozor zostávať v emocionálnom mozgu, stále sa v tom vŕtať, dávať stále iba empatické reakcie nie je dobré. Skutočne sa zamerajme na to, aby sa dieťa čo najskôr dostalo z emočného mozgu do toho mysliaceho.
Našou úlohou je dieťa z tej nepríjemnej emócie pozdvihnúť na vyššiu emóciu, respektíve upokojiť.
RACIONALITA V MYSLI
Ten tretí – mysliaci mozog sa volá neokortex a stará sa o jazyk, vie plánovať, uvažovať abstraktne a tiež vie spracovávať emócie racionálnym spôsobom.Dieťa sa rozzúri, ale jeho mysliaci mozog ho dokáže usmerniť tak, že sa nehodí o zem, ale emócie spracuje racionálnejším spôsobom. Rozdiely medzi deťmi, ale aj dospelými sú ešte aj v tom, ako ľahko sa vieme nahnevať.
Pokiaľ dieťa, človek spracováva ohrozujúce faktory viac emočne, tak posilňujeme tento emočný = limbický mozog a učíme sa konať a rozhodovať viac na základe emócií.
Sú výskumy, že ľudia, ktorí konajú iba na základe svojich emócií, majú zhoršené vzťahy, sú viac v depresívni a často majú nízku sebaúctu.
Pokiaľ však podnety, ktoré prichádzajú sa snažíme spracovať racionálne, budeme vedieť emócie, ktoré prichádzajú lepšie regulovať.
Ako to máme robiť v praxi:
Zameriame sa na emócie a ich pomenovanie a prijatie. To emócie utíši a dieťa bude vedieť prejsť do mysliacej časti. Práve preto je veľmi dôležité pri riešení situácie, problému, aby sme emočný mozog nepreskakovali.
Keď ho preskočíme a dieťa, muž je stále v silnej emócií, nebude vedieť prijať to, čo im hovoríme, nech sú to aj rady nad zlato.
Toto je veľmi dobrá rada aj pre nás rodičov, aby sme sa vedeli z tej emócie hnevu, nervozity dostať do mysliacej časti a nekonať krikom, výbuchom zlosti, zamerať sa najskôr na naše emócie.
Stačí si priznať, povedať nahlas, som nahnevaná a už samotné vyslovenie tohto slova „som nahnevaná“ vás upokojí. Každý si musí nájsť svoj spôsob, ktorý mu vyhovuje na vyrovnanie sa s nežiaducou emóciou.
Vašu emočnú myseľ ste nepreskočili a tým pádom viete aj vy prejsť do mysliacej časti mozgu a reagovať vedome.
Emócie druhého človeka nehodnoťme, nespochybňujme. Každý má právo sa cítiť tak, ako sa cíti. Nevieme, čo danej reakcii ešte predchádzalo, preto sa zamerajme na empatickú reakciu.
Empatickou reakciou sa snažíme pochopiť, pomenovať a prijať pocity a ich dôvody.
„To mi je ľúto“ „To muselo byť nepríjemné“ „Asi ťa to sklamalo“
Empatická reakcia je posunutie sa o jeden krok k riešeniu problému, ale samotný problém nerieši!
Ide nám o to , aby sme my, aj deti vedeli reagovať inak, ak sa nám tie isté situácie opakujú a už nie na základe emócií, ale na základe myslenia. „Už ma to tak nedokáže vyprovokovať, pretože viem, čo mám povedať, ako zareagovať, aby to neskončilo ako minule.“
Zdroj: najmama.aktuality.sk