Ja a láskyplné Bali ...
Na prelome marca a apríla sa mi podarilo splniť si jeden z ďalších cestovateľských snov, a tým bolo Bali. Ak podnikám nejakú dlhšiu cestu, vždy sa to udeje v momente, keď cítim, že si potrebujem prehĺbiť svoje poznanie a kedy cestovanie nie je len samoúčelné. Tak tomu bolo i teraz, kedy som cestovanie spojila s absolvovaním semináru. Nechcem s vami zdieľať o krásach Bali, pretože mnohí ste ho navštívili alebo sa stretli s prekrásnymi zábermi panenskej prírody, ktorú veľakrát nazývajú rajom na Zemi. A vskutku to tak je. Čo by som však chcela zdieľať je to, čo mi táto cesta priniesla, k čomu som dospela a čo som si uvedomila.
Čo vedie ľudí ako ja cestovať na druhý koniec sveta? Nie je to len cestovateľský zážitok, je to predovšetkým rozšírenie poznania, posun v našom vedomí či možná zmena, ktorú človek tak trochu v sebe cíti a potrebuje impulz zvonka, závan nezvyčajna či odlišnosti, aby k takejto zmene prišlo.
Naša cesta, ktorú som absolovovala so skupinou žien zo Slovenska a Čiech (keďže vieme, že náhody neexistujú, tak nie náhodou zloženou len zo žien) sa začala v prekrásnom prírodnom prostredí v oblasti Karangasem, kde sme strávili niekoľko dní v spojení atmosféry semináru, dych vyrážajúcej prírody a osláv balijského nového roku Nyepi. Táto časť pobytu bola extrémne príjemná, nakoľko som si dokonale užila spojenie prírody, vedomej práce na sebe, jogy, vynikajúceho miestneho jedla a ticha, ktoré bolo najdokonalejším momentom tradičných osláv, kedy celý ostrov na 24 hodín stíchol, zhasli sa svetlá, ľudia sa odpojili od telefónov a sociálnych sietí a každý sa uzavrel do svojich príbytkov. Bol to deň sebareflexie. Bolo to 24 hodín hlbokých vhľadov, precítenia emócií, ktoré začali v hlbokom spojení so sebou samým prichádzať a spojenia s prírodou. I keď veľmi často účelovo trávim chvíle samoty a často sa pohybujem v našej prekrásnej slovenskej prírode, i tak sa mi podobného zážitku nikdy nedostalo. Bolo to niečo magické, hlboké a energiu tohto uctievaného sviatku, ktorá sa niesla povetrím, bolo cítiť v každom nádychu. Tomuto dňu ticha predchádzal veľmi intenzívny deň tradičných veselých osláv vrátane rituálu, ktorý mal za cieľ premôcť negatívne elementy a nastoliť rovnováhu medzi bohom, ľudstvom a prírodou. Pri rituále sa vyháňali zlí duchovia, ktorí boli zhmotnení v obrovských sochách Ogoh-ogoh, ktoré po západe slnka zaplnili ulice a následne boli niektoré spálené. Čo ma od začiatku do konca pobytu na Bali fascinovalo bolo práve dodržiavanie rôznych tradičných rituálov, ktoré tu panujú už tisícročia. Balijci neustále niečo oslavujú, uctievajú a obetujú. Nie, nie je to obdiv k cudzej kultúre a tradíciám a pohŕdanie našimi, ale naopak, uvedomenie si, koľko tradícií mali naši predkovia, ako ich rôzne rituály a aktivity s tým spojené prepájali. Smutne som si uvedomila, že sme nemilosrdne vrhnutí do víru moderného života a väčšina ľudí nevie, prečo vlastne slávime niektoré sviatky, prečo máme voľno a na uvedené veci pozerá ako na spomienku na minulé časy, ktoré sú už minulosťou. Nehovoriac už o tom, že sa vytratilo, hlavne v mestách, niečo, čo ľudí spájalo, rozvíjalo spev, tanec a obralo nás to o komunitný život.
Je tu však aj iný rozmer, ktorý mi pri pozorovaní domorodých Balijcov a ich rituálov hlboko zasiahol vnútro. Týmto faktom je to, že Balijci žijú veľmi radostný a srdečný život. Na každom kroku stretnete veselého, usmiateho a srdečného človeka, hoci materiálne podmienky ich života sú skutočne veľmi skromné. Celé Bali je neustále vyzdobené a plné kvetov a rôznych ozdôb. Je to fenomén, ktorý sa pri návšteve Bali nedá prehliadnuť. Mojimi rukami prechádza a prešlo už obrovské množstvo ľudí a nedostatok radosti, naplnenia a spokojnosti je základná téma, ktorú riešia a ktorá je aj u mnohých dôvodom chorôb, stagnácie, vyhoretia, depresie či celkovej únavy. A dovolím si tvrdiť, že každý z mojich klientov žije oproti Balijcom v materiálnom dostatku. Ako z toho von, aby aj z nášho národa vyžarovala radosť namiesto strachu ...? Toto je niečo, čo stojí za zamyslenie ...
Ďalšia časť pobytu bola spojená s návštevou Ubudu a prímorského strediska Amend. Nebolo to žiadne turisticky vychytené miesto, ale bolo to príjemné jednoduché miesto, odkiaľ sme podnikali výlety do chrámov a na historické pamiatky Bali, ktorých je tu neúrekom. Bolo to stretnutie s históriou, ktorá tu žije a je súčasťou každodenného života. Navštívíli sme tradičné balijské domácnosti, absolvovali sme kurz tradičného varenia, videli ryžové polia, ktorých technika starodávneho zavlažovania je pre mňa príkladom absolútnej dokonalosti a zároveň nepochopiteľná. Chvíle nám spríjemňovali tradičné i liečebné masáže, spirituálne osobnosti, liečitelia, vynikajúca veľmi kvalitná čerstvo pripravovaná strava, more a neutíchajúci dážď, ktorého sme si užili neúrekom, ale ktorý zmizol tak nenápadne a tak rýchlo, ako vždy prišiel.
Čo som si z tejto časti pobytu priniesla bola vlastne uvedomenie si úcty k sebe. Uvedomila som si, koľko času a lásky venujú Balijci príprave jedla, využívajú zdravé komponenty, varia bez akéhokoľvek odpadu (všetko sa pri varení zužitkuje), ale čo je hlavné, jedia stále čerstvé jedlo. Neuctievajú len spirituálnu stránku svojho života, ale vážia si aj svoje telo. To je ďalší bod, ktorý so mnou zarezonoval, nakoľko v našej modernej kultúre sa väčšina odklonila od uctievania si vlastného tela tým, že konzumujeme množstvo polotovarov, reštauračnú stravu a stravu plnú chemikálií, cukru a hluchých kalórií. Naše telo sa stalo doslova až kontajnerom, do ktorého sa nachádže bez rozmyslu všetko. Na domácu prípravu jedla a pestovanie domácich plodín väčšina dnešných ľudí v dôsledku nedostatku času zanevrela. Telo je pre pre nás niečo, čo nám slúži a berieme to do momentu, kým tomu tak nie je, ako samozrejmosť. Toľko mojich klientov fyzicky stráda a jednoduchá a doma pripravená strava by mnohým určite veľmi pomohla. Na druhej strane venovanie času príprave jedla pre seba a našich blízkych je aj vyjadrením vzťahu k samému sebe, ale i ostatným, vyjadrením sebaúcty a sebalásky. A tá nám veru práve dávaním prednosti „dôležitejším veciam“ chýba. Máme pocit, že príprava jedla je strata času a treba ju skrátiť na minimum. Ľudia trávia pri jedle čoraz menej spoločných chvíľ. A to je na ujmu nielen nám, ale aj našim vzťahom. A tu je ďalší moment na zamyslenie...
Poslednú časť cesty som strávila mimo Bali, na ostrove Flores. Na ostrove s nepoškvrnenou hornatou prírodou, ale spôsobom života úplne iným ako Bali. Čo ma ihneď zarazilo bola absolútne iná atmosféra a energia, ktorá tu panovala. Veľmi jednoduchý život, neporiadok, uzavretosť ľudí a ich úplne iné vyžarovanie. Zamýšľala som sa, čím to bude, že zmena je tak citeľná, napriek tomu, že geograficky sú tieto krajiny veľmi blízke a aj patria do jedného politického subjektu. Jednou z príčin je určite iné náboženské vyznanie. Kým na Bali bolo až 95% obyvateľstva hinduistov, Flores je kresťansko-moslimská kultúra. Nemám v úmysle posudzovať jedno ani druhé, čo som si však uvedomila je fakt, ako veľmi sme pri našom spôsobe života, pri našom zmýšľaní a celkovom fungovaní ovplyvnení vonkajšími vplyvmi, ako naša myseľ nasáva vzorce a vytvára stereotypy nášho správania založené na náboženstve, politike, na báze strachu a ako všetko sa to odráža na našom zmýšľaní, konaní a celkovom živote. Uvedomila som si, aké je dôležité ísť vlastnou cestou, nájsť si to, čo je pre nás najlepšie a vytvoriť si tak vnútorné prostredie pre život, ktorý nás napĺňa bez ohľadu na vonkajšie politické, náboženské či spoločenské okolnosti. Vonkajšie okolnosti nevieme zmeniť na svoje predstavy, ale čo vieme a čo je stále naliehavejšie a zjavnejšie (aby sme vedeli žiť naplnený a šťastný život), vieme zmeniť naše myslenie, naše vnútorné postoje k sebe i okoliu a ísť cestou vnútorného vedenia a nie cestou strachu a cestou imperatívneho vedenia zvonku. Strach je skutočne len ilúzia našej mysle. Bojíme sa, lebo nevieme, čo nás čaká, keď neposlúchneme, keď niečo zmeníme, keď vystúpime zo svojej zóny komfortu. Uvedomila som si svoju vďačnosť za to, že u nás je to predsa len ľahšie a stále viac ľudí si to uvedomuje a na túto cestu aj nastupuje.
V súvislosti so strachom Floresu vďačím i za niečo iné. Vďačím mu za posunutie vlastných hraníc, prekonanie strachu v oblasti, kde som doposiaľ nenašla odvahu. Voda pre mňa vždy bola miestom obrovského rešpektu a i napriek tomu, že plávam a nemám strach plaviť sa po mori, moje hranice boli veľmi limitované. Neplávala som pod vodou, neponárala som sa, nešnorchlovala a ani som sa nikdy neodvážila potápať. Dať hlavu pod vodu bol pre mňa limit, ktorý som donedávna neprekonala. Záverečné dni sme sa plavili po mori a objavovali neskutočné prírodné krásy pobrežia Floresu (už samotná loď na prvý pohľad bola pre mňa výzvou, doma by som pravdepodobne mala obrovský problém na takúto loď vôbec nasadúť. Ale tam nebola iná možnosť!). Vyvrcholením našej plavby malo byť šnorchlovanie, pozorovanie a plávanie s mantami (najväčšie raje, ktoré majú sploštené telo a zrastené plutvy, vytvárajúce krídlovitý dojem). Už iba stretnúť tieto tvory je veľké umenie a vyžaduje si to skúseného kapitána, no a pozovať ich z lode je dostatočný zážitok. Na toto vyvrcholenie som sa pripravovala, na každej zastávke som sa učila šnorchlovať a pozorovať podmorský svet. Bola som prekvapená, že to nebol žiadny problém. Stačilo len raz to vyskúšať a chcelo sa mi pozorovať podmorský svet znova a znova. Ale nebola som si istá, či budem schopná uprostred mora zoskočiť priamo z lode, ponoriť sa uprostred obrovskej hĺbky a obdivovať tieto obrovské tvory priamo z bezprostrednej blízkosti a dokonca s nimi plávať. Myslela som si, že skôr nie ... Moje prekonanie samej seba, zoskok do hlbokánskeho mora a pozorovanie a plávanie s týmto nezvyčajným obrovským obyvateľom mora cez prekrásny korálový podmorský svet ma ohromilo. Prekonaním strachu sa mi otvorili prenádherné možnosti spoznať farebnosť doposiaľ nepoznaného podmorského sveta. A tu je ďalšie uvedomenie, že zostávajúc v objatí strachu sa oberáme o krásne zážitky, ktoré nám vďaka zvieracej kazajke strachu zostávajú nedostupné. A tak je to u každého z nás aj v bežnom živote, ak sa kvôli strachu z neznáma necháme obrať o možnosť zažiť zmenu, niečo nové a žiť život oveľa farebnejšie, než si vie predstaviť naša myseľ.
Cesta na Bali bola pre mňa v mnohých smeroch veľmi poučná. A príjemná. Nebolo to vôbec o oddychu. Bolo to o poznaní. O poznaní novej krajiny, jej zvykov, seba, svojho tela a svojich limitov, o posúvaní hraníc a o integrácii poznania do života. Veľakrát som bola donútená vystúpiť z komfortnej zóny moderného človeka a prijať oveľa oveľa jednoduchšie životné podmienky a dôverovať, že všetko je tak, ako má byť a som v bezpečí. Ako bonus mi v dokonalej synchronicite s tým, čo momentálne v živote riešim, priniesla do života nové ženy, ktoré mi pootvorili bránu nových smerov, o ktorých som podvedome snívala či už reálne uvažovala. A tak hlboká vďaka za to, že mi bolo dopriate opäť vycestovať, naplno si vychutnať túto cestu plnú poznania, načerpať inšpiráciu a posunúť svoj život opäť bližšie k vlastným predstavám, uvedomiť si skutočné hodnoty, svoje korene, naše tradície a spoznať naozaj príjemných ľudí.
Čo vedie ľudí ako ja cestovať na druhý koniec sveta? Nie je to len cestovateľský zážitok, je to predovšetkým rozšírenie poznania, posun v našom vedomí či možná zmena, ktorú človek tak trochu v sebe cíti a potrebuje impulz zvonka, závan nezvyčajna či odlišnosti, aby k takejto zmene prišlo.
Naša cesta, ktorú som absolovovala so skupinou žien zo Slovenska a Čiech (keďže vieme, že náhody neexistujú, tak nie náhodou zloženou len zo žien) sa začala v prekrásnom prírodnom prostredí v oblasti Karangasem, kde sme strávili niekoľko dní v spojení atmosféry semináru, dych vyrážajúcej prírody a osláv balijského nového roku Nyepi. Táto časť pobytu bola extrémne príjemná, nakoľko som si dokonale užila spojenie prírody, vedomej práce na sebe, jogy, vynikajúceho miestneho jedla a ticha, ktoré bolo najdokonalejším momentom tradičných osláv, kedy celý ostrov na 24 hodín stíchol, zhasli sa svetlá, ľudia sa odpojili od telefónov a sociálnych sietí a každý sa uzavrel do svojich príbytkov. Bol to deň sebareflexie. Bolo to 24 hodín hlbokých vhľadov, precítenia emócií, ktoré začali v hlbokom spojení so sebou samým prichádzať a spojenia s prírodou. I keď veľmi často účelovo trávim chvíle samoty a často sa pohybujem v našej prekrásnej slovenskej prírode, i tak sa mi podobného zážitku nikdy nedostalo. Bolo to niečo magické, hlboké a energiu tohto uctievaného sviatku, ktorá sa niesla povetrím, bolo cítiť v každom nádychu. Tomuto dňu ticha predchádzal veľmi intenzívny deň tradičných veselých osláv vrátane rituálu, ktorý mal za cieľ premôcť negatívne elementy a nastoliť rovnováhu medzi bohom, ľudstvom a prírodou. Pri rituále sa vyháňali zlí duchovia, ktorí boli zhmotnení v obrovských sochách Ogoh-ogoh, ktoré po západe slnka zaplnili ulice a následne boli niektoré spálené. Čo ma od začiatku do konca pobytu na Bali fascinovalo bolo práve dodržiavanie rôznych tradičných rituálov, ktoré tu panujú už tisícročia. Balijci neustále niečo oslavujú, uctievajú a obetujú. Nie, nie je to obdiv k cudzej kultúre a tradíciám a pohŕdanie našimi, ale naopak, uvedomenie si, koľko tradícií mali naši predkovia, ako ich rôzne rituály a aktivity s tým spojené prepájali. Smutne som si uvedomila, že sme nemilosrdne vrhnutí do víru moderného života a väčšina ľudí nevie, prečo vlastne slávime niektoré sviatky, prečo máme voľno a na uvedené veci pozerá ako na spomienku na minulé časy, ktoré sú už minulosťou. Nehovoriac už o tom, že sa vytratilo, hlavne v mestách, niečo, čo ľudí spájalo, rozvíjalo spev, tanec a obralo nás to o komunitný život.Je tu však aj iný rozmer, ktorý mi pri pozorovaní domorodých Balijcov a ich rituálov hlboko zasiahol vnútro. Týmto faktom je to, že Balijci žijú veľmi radostný a srdečný život. Na každom kroku stretnete veselého, usmiateho a srdečného človeka, hoci materiálne podmienky ich života sú skutočne veľmi skromné. Celé Bali je neustále vyzdobené a plné kvetov a rôznych ozdôb. Je to fenomén, ktorý sa pri návšteve Bali nedá prehliadnuť. Mojimi rukami prechádza a prešlo už obrovské množstvo ľudí a nedostatok radosti, naplnenia a spokojnosti je základná téma, ktorú riešia a ktorá je aj u mnohých dôvodom chorôb, stagnácie, vyhoretia, depresie či celkovej únavy. A dovolím si tvrdiť, že každý z mojich klientov žije oproti Balijcom v materiálnom dostatku. Ako z toho von, aby aj z nášho národa vyžarovala radosť namiesto strachu ...? Toto je niečo, čo stojí za zamyslenie ...
Ďalšia časť pobytu bola spojená s návštevou Ubudu a prímorského strediska Amend. Nebolo to žiadne turisticky vychytené miesto, ale bolo to príjemné jednoduché miesto, odkiaľ sme podnikali výlety do chrámov a na historické pamiatky Bali, ktorých je tu neúrekom. Bolo to stretnutie s históriou, ktorá tu žije a je súčasťou každodenného života. Navštívíli sme tradičné balijské domácnosti, absolvovali sme kurz tradičného varenia, videli ryžové polia, ktorých technika starodávneho zavlažovania je pre mňa príkladom absolútnej dokonalosti a zároveň nepochopiteľná. Chvíle nám spríjemňovali tradičné i liečebné masáže, spirituálne osobnosti, liečitelia, vynikajúca veľmi kvalitná čerstvo pripravovaná strava, more a neutíchajúci dážď, ktorého sme si užili neúrekom, ale ktorý zmizol tak nenápadne a tak rýchlo, ako vždy prišiel.
Čo som si z tejto časti pobytu priniesla bola vlastne uvedomenie si úcty k sebe. Uvedomila som si, koľko času a lásky venujú Balijci príprave jedla, využívajú zdravé komponenty, varia bez akéhokoľvek odpadu (všetko sa pri varení zužitkuje), ale čo je hlavné, jedia stále čerstvé jedlo. Neuctievajú len spirituálnu stránku svojho života, ale vážia si aj svoje telo. To je ďalší bod, ktorý so mnou zarezonoval, nakoľko v našej modernej kultúre sa väčšina odklonila od uctievania si vlastného tela tým, že konzumujeme množstvo polotovarov, reštauračnú stravu a stravu plnú chemikálií, cukru a hluchých kalórií. Naše telo sa stalo doslova až kontajnerom, do ktorého sa nachádže bez rozmyslu všetko. Na domácu prípravu jedla a pestovanie domácich plodín väčšina dnešných ľudí v dôsledku nedostatku času zanevrela. Telo je pre pre nás niečo, čo nám slúži a berieme to do momentu, kým tomu tak nie je, ako samozrejmosť. Toľko mojich klientov fyzicky stráda a jednoduchá a doma pripravená strava by mnohým určite veľmi pomohla. Na druhej strane venovanie času príprave jedla pre seba a našich blízkych je aj vyjadrením vzťahu k samému sebe, ale i ostatným, vyjadrením sebaúcty a sebalásky. A tá nám veru práve dávaním prednosti „dôležitejším veciam“ chýba. Máme pocit, že príprava jedla je strata času a treba ju skrátiť na minimum. Ľudia trávia pri jedle čoraz menej spoločných chvíľ. A to je na ujmu nielen nám, ale aj našim vzťahom. A tu je ďalší moment na zamyslenie...
Poslednú časť cesty som strávila mimo Bali, na ostrove Flores. Na ostrove s nepoškvrnenou hornatou prírodou, ale spôsobom života úplne iným ako Bali. Čo ma ihneď zarazilo bola absolútne iná atmosféra a energia, ktorá tu panovala. Veľmi jednoduchý život, neporiadok, uzavretosť ľudí a ich úplne iné vyžarovanie. Zamýšľala som sa, čím to bude, že zmena je tak citeľná, napriek tomu, že geograficky sú tieto krajiny veľmi blízke a aj patria do jedného politického subjektu. Jednou z príčin je určite iné náboženské vyznanie. Kým na Bali bolo až 95% obyvateľstva hinduistov, Flores je kresťansko-moslimská kultúra. Nemám v úmysle posudzovať jedno ani druhé, čo som si však uvedomila je fakt, ako veľmi sme pri našom spôsobe života, pri našom zmýšľaní a celkovom fungovaní ovplyvnení vonkajšími vplyvmi, ako naša myseľ nasáva vzorce a vytvára stereotypy nášho správania založené na náboženstve, politike, na báze strachu a ako všetko sa to odráža na našom zmýšľaní, konaní a celkovom živote. Uvedomila som si, aké je dôležité ísť vlastnou cestou, nájsť si to, čo je pre nás najlepšie a vytvoriť si tak vnútorné prostredie pre život, ktorý nás napĺňa bez ohľadu na vonkajšie politické, náboženské či spoločenské okolnosti. Vonkajšie okolnosti nevieme zmeniť na svoje predstavy, ale čo vieme a čo je stále naliehavejšie a zjavnejšie (aby sme vedeli žiť naplnený a šťastný život), vieme zmeniť naše myslenie, naše vnútorné postoje k sebe i okoliu a ísť cestou vnútorného vedenia a nie cestou strachu a cestou imperatívneho vedenia zvonku. Strach je skutočne len ilúzia našej mysle. Bojíme sa, lebo nevieme, čo nás čaká, keď neposlúchneme, keď niečo zmeníme, keď vystúpime zo svojej zóny komfortu. Uvedomila som si svoju vďačnosť za to, že u nás je to predsa len ľahšie a stále viac ľudí si to uvedomuje a na túto cestu aj nastupuje.
V súvislosti so strachom Floresu vďačím i za niečo iné. Vďačím mu za posunutie vlastných hraníc, prekonanie strachu v oblasti, kde som doposiaľ nenašla odvahu. Voda pre mňa vždy bola miestom obrovského rešpektu a i napriek tomu, že plávam a nemám strach plaviť sa po mori, moje hranice boli veľmi limitované. Neplávala som pod vodou, neponárala som sa, nešnorchlovala a ani som sa nikdy neodvážila potápať. Dať hlavu pod vodu bol pre mňa limit, ktorý som donedávna neprekonala. Záverečné dni sme sa plavili po mori a objavovali neskutočné prírodné krásy pobrežia Floresu (už samotná loď na prvý pohľad bola pre mňa výzvou, doma by som pravdepodobne mala obrovský problém na takúto loď vôbec nasadúť. Ale tam nebola iná možnosť!). Vyvrcholením našej plavby malo byť šnorchlovanie, pozorovanie a plávanie s mantami (najväčšie raje, ktoré majú sploštené telo a zrastené plutvy, vytvárajúce krídlovitý dojem). Už iba stretnúť tieto tvory je veľké umenie a vyžaduje si to skúseného kapitána, no a pozovať ich z lode je dostatočný zážitok. Na toto vyvrcholenie som sa pripravovala, na každej zastávke som sa učila šnorchlovať a pozorovať podmorský svet. Bola som prekvapená, že to nebol žiadny problém. Stačilo len raz to vyskúšať a chcelo sa mi pozorovať podmorský svet znova a znova. Ale nebola som si istá, či budem schopná uprostred mora zoskočiť priamo z lode, ponoriť sa uprostred obrovskej hĺbky a obdivovať tieto obrovské tvory priamo z bezprostrednej blízkosti a dokonca s nimi plávať. Myslela som si, že skôr nie ... Moje prekonanie samej seba, zoskok do hlbokánskeho mora a pozorovanie a plávanie s týmto nezvyčajným obrovským obyvateľom mora cez prekrásny korálový podmorský svet ma ohromilo. Prekonaním strachu sa mi otvorili prenádherné možnosti spoznať farebnosť doposiaľ nepoznaného podmorského sveta. A tu je ďalšie uvedomenie, že zostávajúc v objatí strachu sa oberáme o krásne zážitky, ktoré nám vďaka zvieracej kazajke strachu zostávajú nedostupné. A tak je to u každého z nás aj v bežnom živote, ak sa kvôli strachu z neznáma necháme obrať o možnosť zažiť zmenu, niečo nové a žiť život oveľa farebnejšie, než si vie predstaviť naša myseľ.
Cesta na Bali bola pre mňa v mnohých smeroch veľmi poučná. A príjemná. Nebolo to vôbec o oddychu. Bolo to o poznaní. O poznaní novej krajiny, jej zvykov, seba, svojho tela a svojich limitov, o posúvaní hraníc a o integrácii poznania do života. Veľakrát som bola donútená vystúpiť z komfortnej zóny moderného človeka a prijať oveľa oveľa jednoduchšie životné podmienky a dôverovať, že všetko je tak, ako má byť a som v bezpečí. Ako bonus mi v dokonalej synchronicite s tým, čo momentálne v živote riešim, priniesla do života nové ženy, ktoré mi pootvorili bránu nových smerov, o ktorých som podvedome snívala či už reálne uvažovala. A tak hlboká vďaka za to, že mi bolo dopriate opäť vycestovať, naplno si vychutnať túto cestu plnú poznania, načerpať inšpiráciu a posunúť svoj život opäť bližšie k vlastným predstavám, uvedomiť si skutočné hodnoty, svoje korene, naše tradície a spoznať naozaj príjemných ľudí.
Fotogaléria
